Otázka: Chcela by som sa opýtať na emocionálne týranie, keď ho deti nevedia rozpoznať. Nerozumejú, čo sa deje a sú zmätené. Koľko im toho mám povedať a čo im mám povedať, keď svojho otca stále vnímajú ako láskavého človeka a neveria mi, keď sú ním zmanipulované?
Odpoveď: Rozumiem tomu, akú extrémnu úzkosť to môže u ženy spôsobovať. Je spochybňovaná svojim partnerom, možno aj svojou pôvodnou rodinou a svojim cirkevným zborom. Jej skúsenosti, názory a pohľad nikto neberie do úvahy a dokonca ju patologizujú. Inými slovami, ľudia v jej okolí jej hovoria, že už len skutočnosť, že sa opovážila hovoriť o svojej skúsenosti ukazuje, že je neadekvátna ako žena aj ako kresťanka – ako ľudská bytosť. Jej hlas sa nepočíta. Je celkom vymazaný. V podstate každý dookola ju gaslightuje. Hovoria jej, že si to len vymýšľa, že je to len v jej hlave a keďže už sama spochybňuje vlastnú realitu, má pocit, že sa ide zblázniť. Aby tento problém vyriešila, uverí tomu, že to musí podávať oveľa jasnejšie. Musí týmto ľuďom ukázať, že hovorí pravdu. Bude sa svojmu partnerovi snažiť miliónmi rôznych spôsobov vysvetliť, čo jej spôsobuje. Bude sa snažiť vysvetliť mu to láskavým spôsobom. Bude sa snažiť vysvetliť mu to nahlas a zúfalo. Bude plakať. Bude prosiť. Bude kričať. Pôjde za druhými v nádeji, že jej budú veriť a pomôžu jej, ale to sa nestane. Bude im to vysvetľovať, žiadať o pomoc. Bude im posielať články a knihy. Kúpi knihy manželovi. Bude skúšať manželské poradenstvo, biblické štúdium, manželské víkendy a iné manželské iniciatívy. Bude sa snažiť dávať mu to, čo chce, v nádeji, že uvidí, ako veľmi sa snaží a vyjde jej v ústrety. 100%-ne je presvedčená, že odpoveď ako nájsť pokoj a zdravie a pravdu spočíva v tom, že to všetci dookola uvidia, že ju vypočujú – vrátane jej detí. Ako to viem?
Žila som v tom. Poznám to zúfalstvo. Poznám ten šialený pocit. Poznám tú hlbokú túžbu vytrhať si vlasy a v noci ticho kričať do vankúša prosiac Boha, aby ma dostal z tejto mizérie. Všetko moje dobro a šťastie záviselo od toho, že ma tí druhí uvidia, spoznajú, pochopia, budú ma počúvať a veriť mi. Môj rozum tomu veril a nemohol veriť ničomu inému, až kým som nenarazila na dno a neprebudila sa do reality, že vlastne dovoľujem všetkým tým druhým, aby ovládali mňa, môj život aj moju radosť. Dávala som im všetkú tú dôveryhodnosť a sebe žiadnu. Verila som ich realite a ich manuálu, ktorý pre mňa mali a seba som celkom vymazala. A toto bol skutočný problém. Už som o tom hovorila, ale poviem to znova. Jedného dňa som sa prebudila, pozrela sa odhodlane do zrkadla a povedala: „Natalie, od dnes ti budem kryť chrbát. Od dnes sa o seba budem starať. Nech si každý verí, čomu chce a nech si robí, čo chce; ja budem veriť tomu, čo chcem a robiť to, čo chcem. Budú o mne hovoriť, že som rebelka, Jezábel a len Boh vie, čo ešte a hádaj čo? Vo všetkom ťa budem podporovať. V celom vesmíre máš dve bytosti, ktoré za tebou stoja: Je to tvoj Stvoriteľ a ty sama. Si v jeho rukách. Poďme na to.“
A odvtedy som sa nikdy neobzrela späť. Neznamená to, že môj mozog nefunoval rovnako ako dovtedy. To naprogramovanie zahŕňalo myšlienky ako: „Mýliš sa, oni majú pravdu.“ „Nestojíš za nič, ak nerobíš druhých šťastnými a nerobíš to, čo od teba chcú.“ „Nevieš, čo je pre teba najlepšie.“ „Robíš zlé rozhodnutia a máš zlé nápady.“ „Zlyháš.“ „Ľudia ťa nemajú radi.“ „Nie si hodná lásky.“ Môj mozog sa chcel stále vnárať do týchto myšlienok. Tieto nervové prepojenia boli vo mne hlboko vryté po rokoch, keď som tieto odkazy stále počúvala. No začala som si ich všímať, sledovať ich trocha z nadhľadu a to mi pomohlo začať ich spochybňovať. A potom som bola schopná osvojiť si a začať praktizovať nové a zdravšie myšlienky. Najprv som sa naučila, ako byť sama sebou s tými mimo mojej rodiny. Tých som sa vedela vzdať trochu ľahšie. Stále ma to šialene bolelo a preživala som ohromný smútok, no dokázala som ich nechať, nech si majú svoj pohľad a vedela som, že jednoducho nemôžu poznať pravdu. Nikdy s mojim manželom nežili ani týždeň, nie to 21 rokov. Jednoducho si museli vytvoriť svoj vlastný príbeh podľa toho, čomu ich rozum chcel veriť na základe jeho naprogramovania a indoktrinácie a ja som potrebovala túto realitu akceptovať. Ale čo moje deti? Toto bolo oveľa ťažšie.
Aj moje deti s tým žili. Boli frustrované, no iným spôsobom a na inej úrovni. Toto nebol ich manžel; bol to ich otec. Okrem toho ich mozog sa stále vyvíjal a pre ne to všetko bolo normálne. Nepáčilo sa im to, no bolo to pre ne niečo dôverne známe. Bolo to všetko, čo kedy poznali, takže im to pripadalo bezpečné, hoci to bolo pokrútené. V jednom bode som si sadla spolu s mojimi štyrmi staršími deťmi a s ich otcom a všetci sme mu vyliali svoje srdce, prosili sme ho, aby nás počul a prestal s jeho deštruktívnym správaním. Môj najstarší syn, ktorý nikdy neplakal, teraz plakal. Trhalo mi to srdce a myslela som si: „Ak niečo môže zasiahnuť srdce tohto muža, je to toto stretnutie.“ Ale viete čo? Vysmial sa nám a ešte niekoľko nasledujúcich týždňov si z nás robil žarty. Tiež nás obvinil z toho, že sme sa proti nemu spriahli, že nepreberáme zodpovednosť za svoje vlastné správanie, ale namiesto toho vinu za všetky problémy zvaľujeme na neho. Nie je to fascinujúce? Nuž, vtedy som si uvedomila: „Toto je naozaj beznádejné.“ Tento človek je taký, aký je a neexistuje nič, čo by niekto mohol urobiť preto, aby to zmenil. Takže sme sa zase stiahli a znášali to.
Teraz preskočím niekoľko rokov dopredu. Bolo to v čase, keď som s ním už nežila a môj najstarší syn mal dvadsať rokov a ženil sa (viem, že bol dosť mladý). Keď sa oženil, jeho otec, ktorý sa nedávno odo mňa odseparoval, si s týmto chlapcom začal budovať nový vzťah – taký, aký toto dieťa potrebovalo celý život. Do dnešného dňa majú pekný vzťah a tento syn dôveruje a bráni svojho otca. Zo mňa sa stala matka, ktorá nechce odpustiť a ktorá odmieta vidieť, ako veľmi sa nakoniec jeho otec zmenil. Toto je to, čomu toto dieťa potrebovalo uveriť a čomu stále potrebuje veriť a je to v poriadku. Ostatné deti boli veľmi smutné, keď videli, ako sa ich otec na začiatku presťahoval do prívesu. Ponúkla som mu, že mu budem platiť za byt peniazmi, ktoré som získavala z toho, že som vyrábala a predávala mydlo. Nakoniec sa presťahoval z prívesu do bytu. Teraz bol hrozne smutný a deti sa kvôli nemu cítili veľmi zle. Trávili s ním soboty a chodili s ním plávať do bazénu, ktorý bol pri jeho byte. Ja som sa o deti vo všetky ostatné dni starala sama. Chodila som s nimi na terapie, k lekárom (mala som deväť detí; vlastne len osem, lebo jeden sa už oženil), vozila som ich do školy, mala som jedno dieťa s autizmom, ďalšie malo diagnostikovanú hraničnú poruchu osobnosti, varila som im, prala… popritom som vyrábala a predávala mydlo, aby som mohla platiť ich školy a byt pre manžela. Ja som bola tá, ktorá bola vždy zaneprázdnená a ich otec bol ten zábavný človek, ktorý vedel relaxovať a mal čas, aby s nimi v soboty chodil plávať. Hádajte, ktorého rodiča mali radšej? Teraz, keď už s nami nebol stále a vídali ho len krátko, jasné, že sa dokázal správať najlepšie ako sa dalo. Deťom chýbal, milovali ho a zúfalo chceli, aby sme žili znovu spolu, takže ich mozog neustále vyhľadával dôkazy o tom, že ocko je už iný a že sa môže vrátiť k mame a všetko bude v poriadku. No na ich rozčarovanie mama na tento plán nepristúpila. Nesúhlasila s tým. Stále hovorila, že otec sa nezmenil. Čo mala za problém? Nedokázala vidieť, aký je milý?
Aj napriek ich zmätku ja som bola stále ten rodič, s ktorým mohli rátať. Vždy som tam pre nich bola. Starala som sa o ne. Vedeli to. Bolo to preto, lebo som bola dôsledná v tom, že som spoľahlivá. Po rokoch mi niektoré z nich povedali, že ma takto vnímali, takže nikdy nepodceňujte moc toho, že STE SO SVOJIMI DEŤMI vtedy, keď ich máte pri sebe, že ste dôsledná, spoľahlivá a dôveryhodná. Oni naozaj potrebujú túto stabilitu. Často sa hnevajú kvôli tomu, čo sa deje a robia tak právom. Prechádzajú veľmi ťažkým obdobím, je to pre nich zmätočné a nerozumejú tomu. Ten hnev si budú vylievať hádajte na kom? Na vás. Prečo? Pretože vy ste ten rodič, ktorý je dôveryhodný a bezpečný. Inštinktívne vedia, že keby konfrontovali toho tyranizujúceho rodiča, kritizoval by ich, odmietol by ich spätnú väzbu, všetku vinu by zhadzoval na ne, kričal by a jednoducho by sa k nim správal zle. Takže všetky svoje strachy, úzkosť, frustráciu vyklopia na dôveryhodného rodiča. Ak to viete pochopiť, nechať im ten priestor a nebudete to brať osobne, pretože to nie je osobné, pomôže to vám aj im. A vždy pamätajte na to, že je to veľmi dlhá hra. Veci sa nezmenia od večera do rána, takže to budete musieť robiť veľmi veľmi dlho. Toto bolo v čase, kedy sme žili oddelene. Vtedy som si ešte myslela, že sa k sebe vrátime. Vravela som si: „Keď budeme žiť oddelene, zázračne sa zmení a potom sa vrátime k sebe. Koniec príbehu.“ Toto si myslel aj môj cirkevný zbor. Neviem, prečo si každý myslí, že sa to tak deje, pretože nikdy sa to takto nedeje. Asi by som nemala hovoriť nikdy, ale zriedkavo, no z nejakého dôvodu je naša cirkevná kultúra takto naprogramovaná, hoci to tak nikdy nefunguje. Takže po dvoch rokoch oddeleného života som si myslela, že keď podám žiadosť o rozvod, deti to pochopia.
Už sme si medzičasom zvykli na to nové „normálne“. Otec žil vo svojom byte a my v dome. No keď som požiadala o rozvod, znovu boli veľmi smutné. Teraz viem, že to bolo normálne, pretože stále dúfali v zmierenie a teraz sa ich nádej rozplynula. Asi je to ako sledovať niekoho, ako umiera na rakovinu. Kým nie je koniec, stále existuje iracionálna nádej, že sa stane zázrak. Niektoré z mojich detí teda verili, že robím veľkú chybu. Koniec koncov som ich vychovávala vo veľmi konzervatívnej komunite a rozvod jednoducho neprichádzal do úvahy. Naučili sa to veľmi dobre. Pre troch najmenších v tom nebol nijaký rozdiel. Ani si nepamätali aké to bolo, keď s nami otec žil, takže pre nich to nebolo nič veľké. No staršie s tým zápasili. Keď sa to stane, očakávajte, že keď požiadate o rozvod, vy budete vyzerať ako ten zlý. Je to peklo.
Mám pre vás tri rady. Prvá: Už som spomínala, že je to dlhá hra. Rozvod je ako zemetrasenie. Niektoré veci pohltí a ostatné vyrovná. Ale čo sa stane po zemetrasení? Komunita sa buduje nanovo. A nakoniec sa veci vrátia k novému normálnemu. Samozrejme, už nikdy to nebude rovnaké. Bude to iné, ale dobré. Som štyri roky po rozvode. Rozvod trval takmer dva roky a je to takmer 6 rokov odvtedy, čo som podala žiadosť. Za tých 6 rokov sa veľa vecí zmenilo. Moje deti vyrástli. Veci vidia jasnejšie, keď sa prach trochu usadil. Znovu som sa vydala. Svojho nevlastného otca milujú. Ja som sa veľmi posunula dopredu. No keby ste mi pred 6 rokmi povedali, že raz bude môj život vyzerať takto, mala by som problém veriť im. Šesť rokov vám môže pripadať ako veľmi dlhý čas, najmä ak si úľavu želáte už dnes, lenže takto sa tá hra nehrá. Dnes v slzách investujete celé roky a neskôr pozbierate úrodu. Je to dlhá hra. Pripravte sa na to.
Druhá rada: Pustite svoje deti a budete mať väčšiu šancu, že sa vám vrátia. Nie je to záruka a ak ich pustíte len preto, aby ste ich dostali späť, možno to nebude fungovať. Naozaj ich musíte pustiť, pretože si zaslúžia rovnaký rešpekt, slobodu a autonómiu ako vy. Nemusia s vami súhlasiť. Keď im dokážete nechať ten priestor, aby mali inú skúsesnoť a názory ako vy, budete na lepšom mieste, aby ste získali radosť, lásku a pokoj aj napriek skutočnosti, že sa na vás možno budú hnevať. Rozumieme, prečo sa hnevajú, však? Musia spracovať svoju vlastnú bolesť. Veľmi vám odporúčam, aby ste ich dali na terapiu, ak si to môžete dovoliť a ak tam chcú chodiť. Ak nechcú a bavíme sa o tínedžeroch, nenútila by som ich, ale vždy by som im túto možnosť ponúkla. Musela som pustiť svoje deti rôznymi spôsobmi a pre rôzne dôvody. Môj najstarší syn a jeho manželka so mnou nechceli mať 2,5 roka nič spoločné, keď zistili, že chodím s Tomom, tak som ich musela pustiť a nechať im priestor, aby precítili svoj hnev a frustráciu a spracovali si to. Bola to jedna z tých najbolestivejších vecí, ktorú som kedy zažila; nebudem vám klamať. No nakoniec sa vrátili. Je to pre mňa zázrak a znovu sa z nich teším. Môj druhý syn mal takisto svoju vlastnú cestu a žil celkom ináč ako som ho učila. Musela som ho pustiť a nesnažiť sa ho ťahať späť, manipulovať, aby veril tomu, čomu chcem aby veril vo vzťahu k Bohu a viere. Aj svoje piate dieťa, svoju dcéru s veľmi vážnymi duševnými problémami som musela pustiť a zahŕňalo to aj políciu, roky terapie, veľa desivých situácií, fyzické týranie a iné hrozné veci, na ktoré si nerada spomínam. Keď mala len 15 rokov, musela som ju vyhnať z domu a poslať ju k jej otcovi, aby som ochránila štyri najmladšie deti a pomohla im uzdraviť sa z neustálej traumy, ktorú im spôsobovala jej duševná porucha. Teraz má 18 rokov a tento rok ukončí strednú školu. Bolo to ťažké, ale zvláda to a dnes máme dobrý vzťah. No opäť – bol to veľmi bolestivý proces, kedy som sa jej musela vzdať. Musela som sa vzdať aj iných vecí a robiť to inými spôsobmi. Musela som ich prestať učiť doma, musela som ich prestať vodiť do cirkevného zboru a prestať ich vychovávať tak, ako som bola vychovávaná ja v zborovej rodine, ktorá nás milovala a starala sa o nás. Musela som sa vzdať snahy o kontrolu toho, ako vidia všetko, čo sa u nás odohrávalo. Napr. keď sa vrátili domov a povedali mi, že ich otec im povedal, že som mu ukradla hlásiče požiaru, musela som im povedať: „nie, neukradla som ich“ a potom sa uspokojiť s tým, že možno budú aj tak veriť svojmu otcovi.
Všetko, čo môžeme robiť, je povedať svojim deťom moju skúsenosť a ony sa musia rozhodnúť, komu budú veriť. Po čase, keď veci pozorovali a videli, rozhodli sa, že mi môžu veriť. Ale viete, ako sa tá dôvera budovala? Vždy som tu pre nich bola. Som vytrvalá. Otec nech si robí, čo chce. Ľudia z cirkevného zboru si môžu robiť, čo chcú. Stará mama, tety a strýkovia si môžu robiť, čo chcú. Môžu byť nestáli a opustiť moje deti, keď veci nejdú podľa ich predstáv, ale ja som tu stále pre nich. Dávno som sa rozhodla, že taká som. Som mama, ktorá tu je pre nich. Vždy. Mám hranice a limity, ale základom je vernosť, dôslednosť a úprimnosť. Na to som hrdá. Som hrdá na to, ako som sa rozhodla žiť a ako plním svoje povinnosti. No ak to moje deti nevidia, je to v poriadku. Stále budem tým, kým som, lebo to, kto som, nezávisí od toho, aké názory majú na mňa druhí. Všetko to závisí odo mňa.
Tretia rada je to, že je v poriadku, ak vaše deti milujú a veria svojmu otcovi. Váš vzťah s nimi nemá nič spoločné s ich vzťahom s ich otcom. Možno si myslíte, že to tak nie je. Možno to vnímate ako prepletenec, pretože ich otec o vás nehovorí pravdu. Ak sa dokážete nesústreďovať na ich vzťah s otcom, čo je niečo, čo nie je vaša vec a aj tak o tom nemôžete rozhodovať, a zameriate sa len na váš čas s nimi a na to, že s nimi naozaj budete a budete si vychutnávať všetok spoločný čas s vďakou, radosťou a pokojom, tá energia, ktorú do vášho vzťahu vkladáte, sa ukáže a spôsobí rozdiel. Ak uvidia, že ste stála, dôsledná, plná pokoja a lásky a že sa z nich naplno tešíte, to ich bude priťahovať a bude ich to k vám ťahať ako včely k medu. Ako sa do toho bodu dostanú? To je práca, s ktorou pomáham ženám v programe Flying Free.
(skrátené)