Všetci vieme, že rozvod môže byť veľmi ťažký. Je okolo neho veľa stresu, môžu tam byť boje a hádky či nevyslovený hnev. Niekedy je to neuveriteľne bolestivé a to najmä vtedy, keď si do toho dala všetko a tiež si všetko vyskúšala.
Deti, ktoré sú uprostred dvoch hádajúcich sa rodičov, sú často iba nevinné obete. Keď jeden z rodičov používa deti ako figúrky na bojovom poli, pre deti to môže byť veľmi zlé. Často je to dočasná ľudská reakcia na traumu. Niekedy je to však zámerné a je to dlhodobá záležitosť. Nič nie je bolestivejšie než vidieť svoje dieťa, ktoré ťa predtým milovalo, ako ťa teraz odmieta a správa sa k tebe pohŕdavo v dôsledku stresu z tohto ťažkého rozvodu.
V oblasti uzdravovania po rozvode v kresťanských kruhoch pracujem roky a videla som, ako sa deti obrátili proti milujúcemu rodičovi (matke alebo otcovi), s ktorým mali predtým normálny láskyplný vzťah. Keď to vidíte, láme vám to srdce.
Niekedy, keď časom stres opadne, sa tieto napätia vyriešia. No ak prechádzaš trpkým rozvodom a tvoj bývalý o tebe zámerne deťom hovorí negatívne veci, môže to spôsobiť dlhodobé škody. Lži, falošné obvinenia a odmietanie návštev môžu deti postaviť proti tebe a začnú veriť, že ich nemiluješ a budú ťa odmietať ešte viac.
Našťastie nie si bezmocná. Je veľa vecí, ktoré môže urobiť rodič, voči ktorému sa správajú nefér. Keď tvoj bývalý stavia deti proti tebe, musíš sa naučiť úplne novú stratégiu. Bude to úplne odlišné od toho, čo by väčšina rodičov chcela urobiť a čo celý život robili. Je to stratégia, ktorá sa ti nebude zdať správna, ale veľmi ju odporúčajú odborníci aj rodičia s podobnou skúsenosťou. Ak mám byť úprimná, predtým, než túto stratégiu začneš používať, je najlepšie vyhradiť si niekoľko dní na to, aby si sa ponorila do čítania všetkého, čo k tejto téme nájdeš.
Tu sú riešenia k 12 bežným chybám, ktoré zvyknú rodičia robiť, keď sa problém zmení na otvorené odmietanie. Je prirodzené, že dotyčný rodič sa chce brániť. Hnevá sa na svojho bývalého, že deti naočkoval proti nemu. Chce vrátiť útok, ale nemal by to robiť.
Som vďačná Dr. Kathleen Reay, jednej z najlepších psychológov v Kanade v oblasti rodičovského odcudzenia. Dovolila mi zdieľať s vami jej tipy, ktoré sú vybraté z jej vynikajúceho pracovného zošita Toxický rozvod (Toxic Divorce), ktorý rodičom poskytuje stratégie na riešenie tohto problému a pomáha im spracovať svoje bolestivé pocity. Takisto som požiadala jednu matku, ktorá si tým prešla, aby pridala aj svoje komentáre:
Ak si s odcudzenými deťmi v kontakte cez telefón, listy, sociálne siete alebo v osobnom, tu je niekoľko odporúčaní:
- Počas kontaktu ich druhého rodiča neohováraj, nezhadzuj ani iným spôsobom neprenasleduj, pretože tým vlastne modeluješ svojim deťom tyranizujúce správanie a v konečnom dôsledku sa to obráti proti tebe. Tvoje deti sa zrejme budú cítiť veľmi nepríjemne a budú ťa menej rešpektovať. Okrem toho vás toto správanie ešte viac odcudzí.
- Nijakým spôsobom nespochybňuj oddanosť detí voči druhému rodičovi, pretože by to vyvolalo ešte väčší odpor. Pamätaj, že čím viac budeš spochybňovať ich oddanosť voči nemu, tým viac budú v odpore. Maj povzbudzujúci postoj a zameraj sa na pozitívne aspekty ich vzťahu. Napr. môžeš úprimne povedať niečo v zmysle: „Je pekné, že sa o otca tak dobre staráš.“
- Nepreberaj s nimi nijaké právne záležitosti. Je dôležité, aby deti nepočuli nijaké odkazy na súdne jednania ani iné právne postupy. To sa týka aj toho, aby si im neukazovala nijaké právne dokumenty. Nech ťa neprekvapí, keď budú staršie deti trvať na tom, aby si im tieto dokumenty ukázala, lebo ti chcú pomôcť roztriediť to, čo je a čo nie je pravda. Pamätaj, že právnické výrazy a ich význam je zložitý na pochopenie aj pre dospelých, nehovoriac o deťoch. Mohlo by to v nich vyvolať zmätok a zmenu postoja (nie pozitívnu). (Poznámka od spomínanej matky: „Ak chceš, môžeš im povedať, že ak budú chcieť, v budúcnosti im o tom povieš viac.“)
- Aj napriek tomu, že to znie proti intuícii, nedávaj im nijaké požiadavky, napr. „Mal by si sa ku mne správať s úctou a nie naopak. Som tvoj rodič, tak sa so mnou takto nerozprávaj.“ Hoci je tvojím zámerom pokus o kontrolu nad situáciou s tvojím odcudzeným dieťaťom a poskytnutie správneho nápravného riešenia, tvoje dieťa bude počuť toto: „Nemáš právo rozhodovať o tom, ako riešiť svoje problémy a pocity.“ Pamätaj, že tvoje dieťa je takisto obeťou. Odcudzenie od teba si nevytvorilo zámerne, ale bolo do neho vtiahnuté. (Poznámka od matky: Musíš to vnímať jeho pohľadom. Nie je to normálna rodičovská situácia. V druhej domácnosti nesmie dieťa nikdy hovoriť to, čo si naozaj myslí, ináč by muselo znášať dôsledky. Neustále funguje „dvomi mysľami.“ Má pocit, že nikdy nemôže vyhrať. Je to sebazničujúce. V normálnej situácii by bolo správne žiadať o riadne správanie, no z pohľadu tvojho dieťaťa funguje touto dvojitou mysľou na každú stranu. Otec mu vraví všetko, čo má a čo nemá hovoriť. Ovláda ho, robí nátlak, dusí ho. Ak požaduješ rešpekt, nemusí sa ti to vyplatiť. Niektorí rodičia, ktorí mali prísne požiadavky, spätne vidia, že sami zmenili svoje deti na narcistov. A prísne požiadavky posúvajú deti k narcistickému rodičovi. Je to smutné, ale v týchto situáciách nemôžeš byť normálnym rodičom. Moja dcéra voči mne vybuchovala. Ako rodič chceš držať správanie detí na uzde, chceš ich napomínať, no v tejto situácii im vlastne hovoríš: „Tvoj hlas sa neráta.“ Už aj tak sú vydesené a majú pocit, že ich nikto nepočúva. Ty si pre ne jediným bezpečným miestom. Ty si tá jediná, komu sa môžu vyzúriť. To, že zúri pri tebe a nie pri otcovi svedčí o tom, že ty si tým bezpečným miestom a bezpečným rodičom. Keď sú stále kontrolované a umlčiavané, majú pocit, že stále robia niečo zlé. Ak na ne vybehneš, budú mať pocit, že nemajú nijaké bezpečné miesto a neostáva im nič iné len hľadať únik v drogách, alkohole alebo úteku.)
- Nevypočúvaj ich. Napr.: „Čo ti otec povedal, že mi to vravíš?“ Hoci tvoje zámery môžu byť dobré, lebo sa chceš dostať ku koreňu veci a zistiť, čo bolo povedané alebo urobené, že tvoje dieťa takto reaguje, obráti sa to proti tebe. Tvoje dieťa v skutočnosti počuje toto: „Nestačí, že to pokazila tvoja matka, ale už aj ty.“ Spôsobí to, že deti sa budú cítiť iba horšie a zrejme ťa budú odmietať ešte viac. Pamätaj, že je úplne v poriadku objasniť akékoľvek mylné predstavy, ktoré môžu mať tvoje odcudzené deti o tebe alebo o tvojej situácii. Napr. ak ti dieťa povie: „Ocko vraví, že si ho nikdy nemilovala a ani nás“, môžeš povedať niečo v zmysle: „To ma mrzí. Keď sme sa s otcom stretli, hneď som sa doňho zamilovala. Teba a tvojho brata sme milovali od okamihu, keď sme vedeli, že sa narodíte. Nech sa stane čokoľvek, nikdy vás neprestanem milovať.“ Kedykoľvek sa vyskytne potreba vyjasniť nejaké mylné informácie, ktoré majú tvoje deti o tebe alebo tvojej situácii, pripomeň im konkrétne spomienky, ktoré máš na nich alebo na iných ľudí, miesta, časy či iné s tým súvisiace veci. To je takisto vhodný čas na pozeranie fotiek alebo videí, ktoré s tým súvisia.
- Nemoralizuj. Napr.: „Mala by si mi hovoriť…“, „Mal by si…“, „Nie je správne…“ Hoci je tvojím zámerom ukázať tvojmu dieťaťu správny spôsob ako daný problém riešiť, bude si to vykladať tak, že mu vnucuješ svoje hodnoty a to sa obráti proti tebe.
- Netvár sa ako psychológ. Napr.: „Vieš, prečo si mi to povedal? Kopíruješ svojho otca. Vieš, že on to vždy hovorí.“ Hoci je tvojím zámerom pomôcť predchádzať ďalším problém tým, že chceš jeho správanie analyzovať a vysvetliť mu jeho motívy, tvoje dieťa tomu rozumie takto: „Viem o tebe viac než vieš ty sám o sebe. Znamená to, že som nad teba nadradený/á.“ Obráti sa to proti tebe, pretože tvoje dieťa nebude mať pocit rovnocennosti, čoho dôsledkom bude ešte väčší odstup od teba.
- Nekrič, nerýp, nedohováraj, nedávaj mu prednášky ani ultimáta. Nikomu sa nepáči, keď rodičia naňho kričia ani keď doň rýpu, dohovárajú, dávajú prednášky či ultimáta. Majú pocit, že ich nerešpektuješ a reakciou je potom takisto neúcta. To isté platí pre odcudzené deti, no v oveľa väčšej miere. Napr.: „Ako sa opovažuješ so mnou takto hovoriť? Ak to urobíš znova, nechcem, aby si tu viac chodil.“ Takéto správanie z tvojej strany pravdepodobne vyvolá u tvojho odcudzeného dieťaťa strach. Mohlo by si to nesprávne vyložiť a môže to použiť ako dôvod, aby ťa viac nevidelo. Váš vzťah sa bude naprávať oveľa ťažšie.
- Nepoužívaj vinu. Napr.: „Nesprával by si sa tak ku mne, keby som zarábala toľko ako otec.“ Hoci je tvojím zámerom pomôcť dieťaťu pochopiť veci správne, vykladá si to takto: „Chcem v tebe vyvolať ľútosť a ospravedlnenie za tvoje chyby z minulosti, pretože na vine si ty aj tvoj otec.“ Takéto vnucovanie viny sa tiež obráti proti tebe.
- Nepopieraj pocity detí a neospravedlňuj svoje pocity. Napr.: „To nie je pravda. Určite nie si nahnevaný. Ak by mal byť niekto nahnevaný, bola by som to ja.“ Odcudzené deti potrebujú byť o svojich pocitoch utvrdzované rovnako ako všetci ostatní. Hoci je veľmi nepravdepodobné, že tvoje deti potvrdia tvoje pocity kvôli miere ich odcudzenia, nech ťa to nezastaví v tom, aby si pre ne bola modelom. Pomôže ti to pri náprave vášho pokazeného vzťahu.
- Nebuď tvrdohlavá a detinská. Ospravedlň sa za chyby, ktoré si urobila. Ako si iste uvedomuješ, odcudzení rodičia prežívajú obrovské množstvo negatívnych emócií vrátane hnevu. Hoci to môže byť veľmi ťažké, nie je nemožné ospravedlniť sa svojim deťom, keď si zámerne či nezámerne alebo nevediac urobila niečo zlé – teraz alebo v minulosti. Chceme svoje deti učiť, aby boli zodpovedné, starostlivé a zodpovedné. Čo nám bráni v tom, aby sme pre ne boli modelom, vzorom? Je v poriadku napr. povedať: „Uvedomujem si, že sa veľakrát stalo, že som musela byť v práci večer a cez víkendy a nemohla som chodiť na tvoje zápasy a koncerty. Ospravedlňujem sa za to.“
- Nereaguj, keď je tvoje dieťa voči tebe kritické, pohŕdavé, keď má obranný postoj alebo ťa ignoruje. Je veľmi dôležité naučiť sa byť proaktívny a aktívny a nie reaktívny alebo prehnane reaktívny. Hoci to môže byť veľmi ťažké, je veľmi dôležité rozvinúť si tvrdý pancier ako má korytnačka! Keby si reagovala prehnane, tvoje odcudzené dieťa by pravdepodobne nikdy necítilo potrebu opraviť pokazený vzťah. Niekedy odcudzený rodič vybehne na svoje deti s hnevom a zabúda na to, že aj ony sú obete.
©2011 Kathleen Reay, Ph.D.