Ale veď to tak dobre zvládaš!

„Asi to nie je až také zlé, keď to tak dobre zvládaš!“

Tí, čo prežili traumu, to počúvajú často.

„Vravíš, že máš traumu, ktorá ti robí zo života peklo, ale stále dokážeš… (čokoľvek)? Nemôže to byť také zlé!“

V našej kultúre máme zlozvyk robiť uzávery v súvislosti s tým, či je niekto „úprimný“ ohľadom svojich problémov na základe toho, čo pozorujeme zvonku. Máme ten reflexívny skepticizmus, keď niekto povie: „Trpím.“ Ešte horšie je, keď povie: „Trpím a potrebujem pomoc.“

Z nejakého dôvodu alebo kultúrneho nastavenia si okamžite kladieme otázku: „Nepreháňa to? Nechce ma iba zneužiť, aby som jej/mu pomohol?“

Toto je konkrétny problém mnohých, čo zažili komplexnú traumu. Oni totiž navonok vyzerajú celkom dobre. Často dokonca dosahujú „veľmi dobré výsledky“ – z kultúrneho hľadiska.

Mnohí sa na nich pozerajú a vidia múdrych, motivovaných, usilovných ľudí zameraných na detaily… a to ich vedie k predpokladu, že s čímkoľvek zápasia, nemôže to byť až také zlé… však? Lenže mnohí SÚ motivovaní, usilovní a orientovaní na detaily z určitého dôvodu.

Pre mnohých, čo prežili komplexnú traumu, je snaha o „dokonalosť“ záležitosťou BEZPEČIA. Mnohí preživší sa vrhli do usilovného štúdia, aby dosiahli výborné akademické výsledky preto, aby sa vyhli alebo zvládli tyranizujúce alebo zanedbávajúce domáce prostredie. Ak niektorí domov nepriniesli dokonalé vysvedčenie, malo to veľmi bolestivé dôsledky. Niektorí sa stali zameraní na detaily, pretože zvyšok ich sveta sa zdal byť úplne mimo ich kontroly. Niektorí preživší, ktorí prežívajú disociatívne štipenie, majú „časť“, ktorá rieši školu alebo pracovné záležitosti, čo sa vonkajšiemu svetu môže javiť ako organizované a usilovné, no vo vnútri to ešte prehlbuje praskliny, ktoré existujú preto, lebo preživší musel nejakým spôsobom rozčleniť svoje premáhajúce pocity a spomienky.

Naše kultúrne normy „funkčnosti“ sú veľmi zlou mierou toho, ako sa preživší skutočne cítia a ako fungujú.

No keď ti dostatočne často hovoria, že „musíš“ byť ok kvôli tomu, ako to zvládaš, nakoniec sa ocitneš v situácii, v ktorej nie je možné zvíťaziť. Na jednej strane svet nemá rád, keď vravíme, že sme zranení a žiadame o pomoc – napriek skutočnosti, že nám vždy hovoria, že ak máme problém, máme žiadať o pomoc. Na druhej strane ak nikdy nepožiadame o pomoc, riskujeme, že tak budeme fungovať dovtedy, kým viac jednoducho fungovať nedokážeme – a v tomto bode nám niekto určite povie, že sme „mali“ požiadať o pomoc.

Naša kultúra veľmi často zlyháva v tom, že nevidí a nerozpoznáva traumatické utrpenie u preživších, pretože vyzerajú, akoby fungovali normálne. Táto „funkčnosť“ ich však stojí veľmi veľa – a v prvom rade je to hlavne veľmi zlá miera „funkčnosti.“ Ak nežijeme život, v ktorom zrovna nefantazírujeme o jeho ukončení preto, aby sme unikli bolesti, sme naozaj takí „funkční?“ Mnohí preživší ti povedia: dokážeš si udržať prospech, pracovný postup alebo čokoľvek iné, čo „dokazuje“, že je jasné, že nie sme až takí „zranení“ ako hovoríme.

Chceme iba pokoj – v mysli aj v srdci.

Chceme mať iba radi samých seba a žiť v nekonfliktom, normálnom stave.

Chceme len vnímať, že nás majú radi, že nás chcú a že máme nad svojím životom slušnú kontrolu.

Nijaký prospech, tituly ani kariérne postupy.

Dr. Glenn Doyle