Som presvedčený, že je prínosné chápať mnohé z našich reakcií na traumu – konkrétne reakcie „bojuj – uteč – zmrzni – lichoť – zrúť sa“. Ak sa im snažíme vyhýbať alebo ich agresívne zatlačiť späť, majú sklony sa ešte viac zintenzívniť.
Tieto reakcie na traumu reprezentujú tie naše časti, ktoré sa zapájajú do týchto jednotlivých druhov správania – boja, úteku, lichotenia či zrútenia sa – ako spôsobov zvládania spomienok či pocitov, ktoré by nás inak celkom premohli.
No hanba nie je reakcia na traumu v rovnakom zmysle ako spomínané reakcie.
Hanba je toxické zosilnenie viny a hanby, na ktoré nás trauma nastavuje.
Vina je pocit nepohody, keď naše správanie neladí s našimi cieľmi či hodnotami. Vraví nám: „Urobila som niečo zlé.“
Vina môže (aspoň niekedy) byť použitá aj na konštruktívne formovanie našej skúsenosti. Ľudia, ktorí vinu neprežívajú, sú často stratení, keď príde na potrebu prispôsobiť svoje správanie.
Hanba, to je iné zviera.
Hanba nehovorí: „Urobila som niečo zlé – ale „JA SOM zlá.“
Hanba berie nepohodu, ktorú prežívame pri vine, a zosobňuje ju.
Namiesto rámcovania našich rozhodnutí podľa toho, čo si ceníme alebo čo chceme, rámcuje naše správanie v súvislosti s tým, kto sme.
Hanba je pre preživších obzvlášť agresívne monštrum, pretože často robíme veci, z ktorých nie sme nadšení.
Keď sa to v nás spustí, nie sme sami sebou. Nie sme sami sebou, keď sme podrobení taktikám nátlakovej kontroly. Nie sme sami sebou, keď sú naše emócie neskutočne dysregulované.
Áno, hanba nám bude nahovárať, že tieto momenty predstavujú to, kto „naozaj sme.“ Hanba zosobňuje VŠETKO.
Tí, čo prežili komplexnú traumu, sú VEĽMI zvyknutí na to, že ľudia používajú hanbu, aby nás kontrolovali, ovládali. Pre mnohých preživších je hanba obrovským podnecovateľom sebadeštruktívneho správania.
Od hanby sa nemáme čo naučiť.
Hanba nepredstavuje nič autentické z nás.
V našej kultúre vždy bude určitá skupina ľudí, ktorí sa budú chcieť s hanbou „kamarátiť“ – ľudia, ktorí budú hovoriť: „hanba je v skutočnosti dobrá“ a „svet by bol lepší, keby viac ľudí prežívalo hanbu.“
Títo ľudia sa z hľadiska behaviorálnej vedy celkom mýlia.
Hanba z dlhodobého hľadiska nemení správanie.
Hanba z dlhodobého hľadiska nemení postoje ani názory.
V skutočnosti máme dôkazy o tom, že hanba vyvoláva u ľudí beznádej a bezmocnosť v súvislosti so snahou zmeniť svoje správanie – pretože v sebe nesie odkaz: „Taká si.“
K smrti ma unavuje, keď niekto hovorí, že hanba predstavuje niečo, čo stojí za to počúvať.
K smrti ma unavujú ľudia, ktorí sa snažia používať hanbu na manipulovanie druhých, obzvlášť tých, čo prežili traumu – tí sú voči hanbe neskutočne citliví a zraniteľní.
K smrti ma unavujú ľudia, ktorí sa snažia intelektualizovať „dôležitú úlohu“, ktorú hanba zohráva v chápaní seba a svojich skúseností.
Tvoja cesta môže byť odlišná, no v mojej knihe je hanba výsledkom naprogramovania toxickej traumy. To je všetko.
Hanba je zvnútornený hlas našich tyranov a šikanistov a každý deň budem stáť na strane kohokoľvek, kto prežil traumu a budem stáť proti ozvenám hlasu tých, ktorí im tak veľmi ublížili.
Dr. Glenn Patrick Doyle