Súčasťou uzdravovania sa z traumy je rozprávanie sa so sebou – veľa rozprávania sa. Takisto zahŕňa aj počúvanie seba – čo je ešte náročnejšia zručnosť. Rozprávame so sebou kvôli jednému základnému dôvodu: Je to ten najpriamejší spôsob komunikovania so sebou. Veľa zo škody spôsobenej traumou spočíva práve v tom, ako so sebou zvykneme rozprávať, pretože trauma nás nastavuje, aby sme sa rozprávali ako s niekým, koho nemáme radi, komu nedôverujeme. Často nás nastavuje tak, že nenávidíme alebo sa bojíme niektorých svojích „častí“, ktoré v sebe majú bolestivé pocity a spomienky – hoci sú to práve tieto časti, ktoré nás najviac udržiavajú v bezpečí a funkčnosti.
Hovorím to tak často, že to určite vyznieva ako obohratá platňa: našou hlavnou prácou pri uzdravovaní sa z traumy je náprava nášho vzťahu so sebou. Je to opätovné učenie sa – alebo možno nové učenie sa – mať sa rád, dôverovať si a efektívne so sebou komunikovať. Znamená to učiť sa rozpoznávať, potvrdzovať a pracovať so všetkými svojimi „časťami“, ktoré v sebe udržiavajú veci, ktoré sme kedysi vedome udržať nedokázali. Všetko to začína tým, že sa začneme so sebou rozprávať a to doslova.
Keď vravím, že potrebujeme rozvíjať nové spôsoby rozprávania so sebou, nemyslím na „pozitívnu samovravu“, ako si to môžete predstavovať. Nemyslím ani na každodenné napchávanie sa pozitívnymi afirmáciami. Nemyslím na to, že sa máme postaviť pred zrkadlo a vyhlasovať, akí sme dobrí, múdri a milí.
(Nechápte ma zle: každý, čo to číta, JE dobrý, múdry a milý – no keď rozprávam o tom, že máme zmeniť spôsob toho, ako sa rozprávame so sebou, nemyslím na to, čo sa píše v populárnych knihách.) Myslím tým, že sa musíme naučiť rozprávať so sebou tak, ako by s nami hovoril realistický a podporujúci kouč. Keď sa dobrý tréner rozpráva so športovcom, hovorí vždy pozitívne? Nie. Predovšetkým musí byť REALISTICKÝ – a ak športovec nemá dobré výsledky, potrebuje to vedieť. Je dobrý tréner vždy príliš tvrdý? Nie. Ale niekedy potrebuje športovca „potlačiť“. Tréneri, ktorí dosahujú najlepšie výsledky sú takí, ktorí vedia udržiavať rovnováhu medzi tvrdosťou a povzbudzovaním. Presne takúto samovravu potrebujú tí, čo sa uzdravujú z traumy: realistické sebakoučovanie, ktoré vytvára rovnováhu medzi tlakom a ťahom, optimizmom a realizmom.
A potom: musíme počúvať.
Musíme počúvať, čo nám hovorí naše telo.
Musíme počúvať, čo nám hovoria naše emócie.
Musíme počúvať, čo nám hovoria naše „časti.“
Napokon koučovacie vzťahy, ktoré sú len jednosmerné, nie sú nikdy efektívne. Nikdy. Efektívne koučovanie a úspech idú ruka v ruke. Navzájom sa povzbudzujú. V komunikácii medzi koučom a športovcom prebieha neustála spätná väzba. Takto sa so sebou potrebujeme rozprávať aj pri uzdravovaní sa z traumy. A je to pravdepodobne veľmi odlišné od toho, ako sme sa zvykli so sebou rozprávať doteraz.
Preto je to efektívne.
Dr. Patrick Glenn Doyle