Moja najstaršia dcéra karla nedávno písala na hodinu psychológie referát o depresii a ukázala mi ho. Písala v ňom o svojom mladšom bratovi Brettovi a o jeho utrpení u nás doma, kde sme prežívali týranie.
Bála som sa, že keď to budem čítať, odkryjú sa vo mne hlboké rany, ktoré sa jednoducho nechcú uzdraviť. A presne to sa stalo. Keď som to čítala, znovu som bola donútená vrátiť sa späť do tých temných dní. Začala som plakať, až som takmer nedokázala čítať. Hoci záver referátu bol pozitívny a povzbudzujúci, mala som problém prijať to. Desať rokov po našom úteku ma stále prenasleduje vina za to, že som pri tom tyranovi zostala tak dlho.
Nebol to však môj tyranizujúci manžel, ktorý ma držal v zajatí v tom jedovatom a zradnom domove. Bola to doktrína cirkvi, ktorú som bola rozhodnutá dôsledne ctiť a do bodky nasledovať. Uznávaní Ľudia z cirkvi, ktorých som si vážila, ma uisťovali, že keby som bola zbožná manželka, keby som trávila dosť času na kolenách, dostatočne sa pokorila a dostatočne ho milovala, tak by sa môj manžel odvrátil od svojich podlých Činov a náš domov a naše manželstvo by boli uzdravené. No moja viera a presvedčenie tomuto mužovi dodávali ešte viacej moci, pretože vedel, že cítim povinnosť pri ňom zostať. Roky plynuli a týranie môjho manžela sa stále stupňovalo.
Keď som čítala to, čo napísala moja dcéra, premáhalo ma poznanie toho, že stručné zhrnutie Brettovho života nemohlo obsiahnuť kolektívnu bolesť, ktorú prežívali moje štyri deti a ja počas toľkých rokov s „požehnaním“ ignorantských pastorov a ostatných veriacich. Dnes viem, že tolerovanie či dokonca umožňovanie nehanebného hriechu, ktorý degraduje božiu najposvätnejšiu inštitúciu, ničí srdce nášho úžasného Boha. Aj napriek tomu táto bezbožná dogma zostáva v cirkvi pevne zakorenená, naďalej sa vyučuje a vnucuje trpiacim.
Ako je možné, že ma – rovnako ako veľa iných – učia, že rozvod je hriech, ale týranie je niečo, čo treba znášať? Prečo je považované „až kým vás smrť nerozdelí“ za niečo absolútne, kým „milovať, vážiť si a starať sa o toho druhého“ je odsunuté na druhú koľaj?
Nemôžem si pomôcť, no stále myslím na to, koľko duší zostáva zlomených a nechránených, ponechaných napospas tyranizujúcim rozmarom člena rodiny, ktorého činy sa považujú za niečo zanedbateľné zo strany tých, ktorí v tom nežijú. Tí, ktorých napomínanie som prijímala ako pravdu, vo svojej blaženosti nemajú potuchy o bolestivých dôsledkoch činov, ktoré posväcovali svojou legalistickou doktrínou. Je smutné, že naše skryté zranenia zostávajú pre túto cirkev bezvýznamné.
Som vďačná, že dnes viem, že boh netoleruje nijaký druh týrania. On miluje spravodlivosť. Je to on, kto prikazuje oslobodenie z tyranie a vyzýva nás, aby sme posvätnosti manželstva a rodiny navrátili česť a spravodlivosť. Preto zabezpečil možnosť rozvodu – aby oslobodil tých, ktorí sú opustení a zradení. No v cirkvi je len málo tých, ktorí sa k tomu otvorene priznajú.
Žijem a nachádzam odpočinok u toho, ktorý ma oslobodil. No aj napriek tomu som v očiach cirkvi považovaná za tú hriešnu druhotriednu kresťanku, pretože som to ja, ktorá formálne ukončila manželské puto, hoci bolo zvnútra roztrhnuté už dávno predtým. Aj napriek tomu som im odpustila – tým, ktorí mi ukladali, aby som žila nehanebný prázdny život a odsúdili ma, keď som nazbierala odvahu odísť. Viem, že tie slová vyslovili v neznalosti, pretože kto by sa opovážil vyhlásiť, že môj spasiteľ nemá moc zachrániť ma?
Preto nebudem mlčať, hoci toľko veľa cirkevných vodcov a poradcov naďalej udržiava mužov, ženy a deti v domácnostiach, kde vládne teror a trápenie. To nie je od boha. Ak je môj postoj v rozpore s cirkvou, ktorá ukladá takúto krutosť, nič s tým neurobím. Nikomu neprajem, aby žil s ľútosťou, ktorú v sebe nosím – pretože som nerozumne poslúchala hlasy tých, ktorí nereprezentovali toho, kto ma miluje a kto ma oslobodil.
„Bezbožník striehne na spravodlivého, usiluje sa ho usmrtiť. Hospodin ho nenechá v jeho rukách, nedopustí, aby ho súd vyhlásil za vinného.“ Žalm 37:32-33
(skrátené)