Čo znamená lamentovať (trúchliť, žialiť) po prežití zrady?

„Odpustenie je možné iba potom, čo sme mali príležitosť pomenovať to, o čo sme prišli.“ Týmito slovami otvára Susannah Griffith kapitolu o lamentovaní vo svojej knihe Odpustenie po traume (Forgiveness After Trauma). Táto kniha ma veľmi výrazne ovplyvnila. Autorka v nej vysvetľuje, čo znamená biblické odpustenie, zmierenie a opätovné spojenie a že to nie je jedno a to isté. Často mám problém s mnohými biblickými radami, pretože sa môže zdať, že sú v protiklade k duševnému zdraviu. Potrebujeme hranice. Nemôžeme sa podrobovať týraniu. A presne toto vie aj autorka tejto knihy, ktorá má aj teologické vzdelanie a keď hovorí o tom, čo o odpustení hovorí Písmo, je to veľmi obohacujúce – vidíme, že je ukotvené v našej duševnej pohode, integrite a zdraví celej komunity.

V tomto príspevku sa chcem zamerať na jedno štádium odpustenia, ktoré často prehliadame – je to lamentovanie. Keď prechádzame nejakou krízou, často len prežívame. Musíme sa nútiť, aby sme nejako dokázali fungovať. Často potrebujeme chodiť do práce. Potrebujeme sa starať o deti. Nemáme čas na to, aby sme všetko spracovali potom, keď zistíme, že manžel fičí na porne, že je neverný alebo keď sa kvôli týraniu odlúčime. A toto zažila aj Susannah – prežívala, nejako fungovala, ale neuzdravovala sa. A tak jej priatelia navrhli, aby nad tým trúchlila, aby lamentovala a spísala všetko, o čo prišla. Tu je len krátky príklad toho, čo napísala:

Žialim nad stratou nevinnosti, ku ktorej prišlo s odkrývaním násilia. Už viac nie som tá, čo som bola a nikdy ňou ani nebudem.

Žialim nad stratou domova, keď sa miesta zdieľané s bývalým manželom stali nie bezpečnými.

Žialim na stratou sna o rodine, ktorú by sme spolu mali.

Žialim nad stratou fyzického zdravia, čo sa v tomto procese prejavilo rôznymi spôsobmi, najmä nespavosťou a autoimunitným ochorením, ktoré budem mať do konca života.

Žialim nad tým, že som bola v pozícii, kedy som musela emocionálne stabilizovať niekoho, kto ma týral.

Žialim nad premáhajúcimi chvíľami strachu a bolesti, ktoré som musela prežívať aťď.

Prečo by sme mali žialiť?

Pretože musíme potvrdiť všetko, čo sa stalo, čo sme prežili a rešpektovať všetky s tým spojené emócie. 

Protikladom lamentovania, žiaľu, trúchlenia je toxická pozitivita. Jej dôsledkom je ubližovanie obetiam a preživším, pretože minimalizuje ich bolesť a kladie na nich bremeno ich postoja – ak nie sme radostné, štastné, plné optimizmu, môžeme zatrpknúť. No toxická pozitivita je v rozpore s odpustením. Ak chápeme odpustenie ako skutočné, keď vychádza z rozpoznania reality, potom je nevyhnutné o ňom komunikovať úprimne. Ak nám nie je dovolené niečo naozaj pomenovať, potom to ani nemôžeme odpustiť.

Biblia je plná lamentovania. Ako často lamentujeme my? Ako často spievame žalospevy? Možno je naše kresťanstvo ochudobnené o bohatstvo duchovnej skúsenosti, ktorá zahŕňa lamentovanie a je súčasťou Písma, najmä Starej zmluvy. Lamentovanie nám pomáha pospájať všetky emócie. Obzvlášť v ťažkých situáciach čierno-biele myslenie nedokáže obsiahnuť to, aké je všetko naozaj komplikované, aké je ťažké milovať najbližieho človeka, ktorý vás zároveň týra, ktorého chcete a pritom len myšlienka na jeho blízkosť vás ničí…

Vo chvíľach straty – či ide o odluku, rozvod alebo smrť blízkeho, ktorý vás týral, môžu byť vaše pocity nesmierne chaotické. Utešuje ma skutočnosť, že v Písme vidíme v napätých situáciách lamentovanie. Biblický model nám ukazuje, ako udržať pokope veľmi komplexné emócie.

Lamentovanie nám umožňuje spracovať komplexné emócie bez toho, aby sme ich museli nejako vysvetliť. Jednoducho ich máme. Lamentovaním môžeme jednoducho vyrozprávať svoj príbeh komunite, Bohu, sebe – možno prvýkrát. Sme svedkom toho, čo sa nám stalo.

Lamentovanie nám môže dať moc. V Písme je lamentovanie často formou uvedenia príbehu na pravú mieru a uznania nespravodlivosti. Často bolo úlohou žien, ktoré boli obeťami nespravodlivosti. Ženy, ktoré majú „učiť svoje deti a priateľky žalostiť“ (Jeremiáš 9:20), majú moc vyrozprávať traumu. Tie, čo boli bezmocné, získavajú cez žalostenie oporu. A je úžasné v Písme sledovať, ako sa všetko mení, keď ľudia dostali šancu vyjadriť to, čo sa im naozaj stalo. Môcť pomenovať svoju bolesť a napísať o tom je forma opätovného získania moci vo svojom živote – moci, ktorá ti bola predtým odňatá. Je to veľmi dôležitý krok. 

Autorka pokračuje rozprávaním o tom, ako môže lamentovanie viesť k chvále a ako je adresovanie nespravodlivosti potrebné predtým, než dôjde k skutočnému odpusteniu. Ale nedá sa to uponáhľať. Musí to byť naozaj dôkladné. Je to príležitosť pomenovať svoju bolesť. A je to posvätná prax, ktorú Písmo ctí, modeluje a ku ktorej povzbudzuje.

Ako by sa naše cirkevné zbory zmenili, keby povzbudzovali k lamentovaniu?

Umožnilo by nám to pozrieť sa nespravodlivosti do tváre a potom nasmerovať našu energiu na jej nápravu namiesto toho, aby sme sa snažili uboleného umlčať.

Autorka píše: V kontexte cirkvi je neskutočne zriedkavé vidieť, že obete domáceho násilia sú povzbudzované k tomu, aby trúchlili – naproti tlaku odpustiť a zmieriť sa, ktorý je veľmi intenzívny. Podobne sa takmer vôbec nevenuje pozornosť tomu, čo sa stalo a čo spôsobilo trvalé poškodenie. V Biblii má lamentovanie oveľa viac priestoru než učenie o odpustení.

Tu je odkaz pre vedúcich cirkevných zborov: Nehovorte mi o odpustení, ak ste mi predtým nedali priestor na lamentovanie nad všetkým, čo sa stalo – nad tými nepeknými vecami, boľavými vecami, nad vecami, na ktoré by som radšej zabudla a dokonca aj nad tými, za ktoré som vďačná. Nehovorte mi o odpustení, kým pri mne nebudete sedieť počas celého trúchlenia. Ak to nedokážete, ak nezvládnete sedieť a počúvať moje trúchlenie, tak nie ste v pozícii, aby ste mi hovorili, čo mám odpustiť a čo mám zadržať.

Musíme lamentovať nad mnohými vecami vrátane toho, že sme boli tlačení do toho, aby sme cítili zodpovednosť za hriechy druhých ľudí a že sme nemohli existovať bez toho, aby nás obviňovali z toho, že sme pokušiteľmi. Je v tom toľko bolesti…

Chcem ti povedať, že môžeš svoju bolesť pomenovať. Povzbudzuje ťa k tomu Písmo a je celkom jasné, že Boh si tvoje slová ctí a zachováva. Pravda je taká, že sa nemôžeme naozaj uzdraviť, kým svoju bolesť nepomenujeme. Cti si ju a prejdi ňou, hoci je to veľmi ťažké. To je cesta k celistvosti, k uzdraveniu.

(skrátené)

https://baremarriage.com/2024/03/what-does-it-mean-to-lament-after-betrayal