Krátko potom, čo Diane Langberg začala v sedemdesiatych rokoch pracovať ako klinická psychologička, istá klientka jej povedala, že jej otec ju sexuálne zneužíval. Diane si nebola istá, ako má postupovať, preto išla za svojím nadriadeným, ktorý tieto obvinenia celkom odmietol: „Povedal mi, že ženy si takéto veci vymýšľajú a že sa nimi nemám nechať oklamať.“ Táto odpoveď zanechala u Diany dilemu: Verí svojej klientke? Alebo dôveruje rade svojho nadriadeného? „Rozhodnutie, ktoré som urobila, je dnes celkom jasné“, povedala v nedávnom rozhovore 74-ročná Diane, ktorá je posledných 50 rokov hlavnou expertkou v starostlivosti o tých, čo prežili týranie a traumu.
Keď túto prácu začala, len veľmi málo ľudí verilo, že existuje niečo také ako sexuálne týranie – nehovoriac o cirkvi. Cirkev bola vnímaná ako útočisko pre slabých a ako jedno z najbezpečnejších miest na svete. Dnes je oveľa väčšie povedomie o realite sexuálneho týrania a o inom zlom správaní a to najmä o zneužívaní duchovnej moci. No aj napriek tomu veľa kongregácií a duchovných vodcov neberie do úvahy škody spôsobené obetiam týrania, keď sa cirkvi tvária, že utrpenie vo svojom strede nevidia.
„Úplne sme Boha zradili. Viac sme chránili svoje vlastné inštitúcie a postavenie než Božie meno a Jeho ľud. Učíme ľudí, že Boh miluje inštitúciu, nie ovečky“, povedala dcéra plukovníka vzdušných síl, ktorá vyrastajúc navštevovala bohoslužby v rôznych denomináciách a stále verí v Boha. Napriek zlyhaniam kresťanských vodcov a inštitúcií stále chodí do cirkvi. Vraví, že tieto cirkvi a inštitúcie majú veľa toho, z čoho potrebujú robiť pokánie a v čom majú urobiť nápravu.
Autorka knihy „Moc vykúpenia: Pochopiť autoritu a týranie v cirkvi“ (Redeeming Power: Understanding Authority and Abuse in the Church) v poskytnutom rozhovore hovorila o kríze sexuálneho týrania v Južnej baptistickej konvencii, o lekciách, ktoré sa naučila za posledných 50 rokov a o tom, prečo stále verí aj napriek zlyhaniam cirkvi. Rozhovor, ktorý nám poskytla, uvádzame v skrátenej verzii:
Čo sa týka sexuálneho zneužívania narastá počet cirkevných predstaviteľov, ktorí hovoria: „Teraz to chápeme a môžeme to napraviť.“ Uvedomujú si však dôsledky, ktoré so sebou prináša dlhodobé nesprávne zaobchádzanie s obvineniami zo zneužívania?
Možno by pomohlo, keby sme v prvom rade nerozmýšľali o cirkvi, ale o manželstve. Ak má niekto aférku, plače a povie, že mu je to ľúto. Potom po roku má aférku s niekým iným. Koľko aférok je akceptovateľných predtým, než od neho odídeš?
Presne toto sa deje u Južných baptistov. A trvá to už naozaj dlho. Teraz chcú povedať, že tomu rozumejú. Je to príliš skoro – aj keď by robili absolútne všetko, čo sa dá, aby tomu naozaj rozumeli. Je to príliš rýchle.
Ako si môžu vodcovia cirkvi opäť získať dôveru?
Prvým krokom je nežiadať o ňu. Prvým krokom je povedať: „Chcem vedieť, čo to s tebou urobilo. Chcem vedieť, v čom všetkom ti to ublížilo. Chcem naozaj pochopiť hĺbku toho, čoho sme sa dopustili a aký to má na teba dopad – nie len pokiaľ ide o cirkev, ale najmä pokiaľ ide o chápanie samotného Boha.“ Musíme si uvedomiť, že tejto osobe, ktorú Boh miluje, sme veľmi poškodili a ublížili my, ktorí reprezentujeme Boha. A toto nemôžeme napraviť. Celkom sme Boha zradili. Chránili sme viac svoje inštitúcie a postavenie než Jeho meno a Jeho ľudí. Učili sme ľudí, že Boh miluje inštitúciu, nie ovečky.
Čo ste sa naučili počas 50 rokov v tejto službe?
Myslím si, že u tyranov naozaj nechápeme hĺbku ich podvodu. Myslíme si, že ak plačú a povedia, že im je to ľúto, je to na dobrej ceste. No tento ich akt sa vôbec nedotkne praktizovania podvodu, v ktorom žijú. V tom sme veľmi naivní. Nemôžeš žiť ponorený v klamstvách a podvodoch, ktoré súvisia s týraním a potom povedať „Je mi to ľúto“ – a tým sa zmení to, kto si.
Na strane cirkvi narastá povedomie o nebezpečenstve zneužívania detí a ochota zaoberať sa tým. No mnohé cirkvi majú problém s tým, že týraní môžu byť dospelí. Existuje predstava, že ak si dospelá, duchovný ťa nemôže týrať.
To je veľmi poburujúce, ak nechcem použiť ostré slová. Myslím, že vôbec nerozumieme, akú moc má to, keď je niekto pastor, duchovný. Skutočne si myslíme, že duchovní vodcovia túto moc nemôžu zneužívať? Že sú nad tým? Toto je veľmi smiešna predstava o ktoromkoľvek človeku. Všetci sme hriešni. Všetci máme schopnosť podvádzať. Všetci to robíme. Povedať, že len preto, že je niekto pastor, nemôže druhého zneužívať či týrať, je naivné.
Keby ste mali práve teraz pred sebou skupinu cirkevných vodcov z radov Južných baptistov, čo by ste im povedali?
Povedala by som im, že prvá vec, ktorú potrebujú nájsť, je pokora. Nemôžete celé desaťročia konať zle a potom povedať: „Je nám ľúto, že sme to robili zle“ – a myslieť si, že teraz tomu rozumiete. To pre žiadneho človeka nie je možné. Nemôžete plakať, povedať, že je vám to ľúto, poprosiť o odpustenie a potom je už všetko v poriadku. To, ako čítam Písmo, to, ako nás ovláda hriech a slepota mi hovorí, že je to celkom mimo.
Čo ste sa naučili od obetí týrania?
Neuvedomujeme si hĺbku odvahy, ktorú máme pred očami. A to obzvlášť medzi kresťanmi – ak poviete o tom, že ste prežili týranie, nejdete iba proti tomu, kto vám to urobil, ale aj proti Božiemu ľudu, proti Jeho cirkvi, čo sa rovná tomu, že idete proti Bohu. Tí, čo prežili týranie, často stratia svoje miesto v cirkvi. Stratia akékoľvek postavenie. Stratia úctu. Stratia dôveru. A to všetko kvôli tomu, čo im bolo spôsobené.
Rozmýšľali ste niekedy o tom, že by ste to vzdali?
Pri práci s veteránmi, ktorí boli vo Vietnami a so ženami, ktoré mi povedali o týraní a nikto im to neveril, som zatínala zuby. Vtedy ešte nikto nič netušil o diagnóze posttraumatickej stresovej poruchy. Ľudia si mysleli, že veteráni si vymýšľajú, lebo sú slabí a ženy si vymýšľajú, lebo chcú pozornosť. Bola to veľmi osamelá cesta. A niekde na tej ceste som povedala Bohu, že končím. Je jasné, že ma presvedčil, aby som to neurobila. Keď som si neskôr začala uvedomovať, koľko z toho sa deje v cirkvi, chcela som odísť. Presvedčil ma, aby som zostala. A som veľmi rada, že som to urobila.