Odhaduje sa, že zhruba 20 tisíc štúdií skúmalo dopad stresu na ľudské telo. Hoci ani jedna z nich definitívne nedokazuje, že nevyriešený stres a trauma z detstva spôsobujú fyzické ochorenia, moja osobná skúsenosť ma vedie k presvedčeniu, že to tak je. Nie som zdravotník ani terapeut. Som pacient, ktorý celý život zápasí s chorobami od diabetu 1. typu a vysokého krvného tlaku až po Gravesovu-Basedowovu chorobu a rakovinu hrubého čreva v 4. štádiu. Som presvedčená o tom, že môj zdravotný stav je spojený so sexuálnym týraním, ktoré som prežila v detstve. Skúmanie tohto spojenia bolo kľúčovým komponentnom v učení sa toho, ako sa uzdraviť z traumy.
Čeliť dopadu traumy z detstva
Jedna z prvých lekcií, ktoré sa učia deti je to, aké je dôležité hovoriť pravdu. Pre deti, ktoré zažili fyzickú, emocionálnu, duchovnú a psychickú traumu, je táto lekcia zmätočná a stresujúca. Keďže sa im často niekto vyhrážal a prikazoval im klamať, stále boli vedené ďalej a ďalej od kľúčovej hodnoty – autenticity hovoriť priamo z duše. Výsledkom je často taká hlboká duchovná strata, že uzdravenie zo stresu a traumy sa môže zdať nemožné. Raz neskoro v noci, keď som bola v nemocnici na operácii, kedy mi odstraňovali veľkú časť môjho hrubého čreva, som vedela, že umieram. Bolo to vtedy, keď som prisahala, že ak sa ráno zobudím, naučím svoje telo, myseľ a ducha ako sa uzdraviť.
Akceptovať, že to, čo sa mi stalo, nebola moja vina
Moja cesta k uzdraveniu si vyžadovala emocionálny reštart. Po fyzickej stránke som traumu prežila, no emocionálne rany zostali. Vždy som bola smutná, zranená a nahnevaná kvôli rokom emocionálnych problémov a utrpenia. Chcela som niekoho, koho môžem za svoju bolesť obviniť a brať ho na zodpovednosť. Chcela som, aby sa mi tí, čo ma zneužívali, ospravedlnili. No naučila som sa, že k takejto náprave dochádza veľmi zriedkavo.
Cesta uzdravovania je takisto komplikovaná neustálym posilňovaním postojov obviňovania obete (zo strany rovesníkov, súdov a médií), čo potvrdzuje to, čo neustále hovorili páchatelia – že týranie je vina obete. Časť môjho procesu zahŕňala učenie sa a akceptovanie toho, že týranie nie je vina obete a nie je to ani jej zodpovednosť. Zodpovednosť je výhradne na strane páchateľa.
Celé roky potom, čo som bola v detstve týraná a sexuálne zneužívaná terapeutom, som si v sebe niesla pocit, že je to moja vina, pretože som nebola dosť múdra, aby som tomu zamedzila. V jednej novej terapeutickej skupine som zažila šok, keď som sa dozvedela, že nič z toho nebola moja zodpovednosť.
Naučiť sa uzdraviť
Uzdravovanie začalo v momente, kedy som znovu nadobudla schopnosť hovoriť priamo z duše. Takisto som našla veľa iných spôsobov ako to zvládať a uzdraviť sa:
- Porozumieť svojmu príbehu a rozprávať ho.
- Nájsť silu odolať mýtom a pochybnostiam o týraní.
- Vytvoriť si zdravý podporný systém.
- Chodiť na kontroly k svojim lekárom (fyzickým aj duševným).
- Posilňovať svoj imunitný systém.
- Veriť vo vnútornú pravdu: Nie som vinná za týranie, ktoré som zažívala.
V uzdravovaní som pokračovala písaním niekoľkých kníh vrátane knihy: „Nikdy sa nevzdávaj: Prelom spojenie medzi stresom a chorobou“, ktorá v roku 2018 získala Zlaté knižné ocenenie „Living Now“ za knihy, ktoré menia životy ľudí. Okrem toho som svoje týranie nahlásila príslušným autoritám ako spôsob opätovného nadobudnutia vlastnej sily.
Spojenie medzi mysľou a telom
Tak, ako som to písala v mojej knihe, dospela som k presvedčeniu, že keď si ľudia myslia, že sú zodpovední za svoju emocionálnu traumu, toto falošné presvedčenie narušuje myseľ, telo aj ducha – potencionálne oslabuje ich imunitný systém a vedie k bolestiam hlavy, svalovému napätiu, depresii a chronickej únave.
Niekedy sa trápim kvôli tomu, že sebaobviňovanie a negatívna samovrava po mojom týraní boli v skutočnosti ešte škodlivejšie než samotné týranie. Keď som sa obviňovala a prevzala zodpovednosť za svoje týranie, ocitla som sa v nemocniciach, keď som mala jedno ochorenie za druhým. Keď sa obzerám späť z emocionálne uzdraveného miesta, mám pre vás odkaz: Je to naše právo uzdraviť sa z týrania, o ktoré sme nežiadali a ktoré sme nechceli a stať sa fyzicky zdravým človekom, akým sme vždy chceli byť.
A. Acker-Halbur