Neviem, ako je to s tebou, ale môj život nepostupoval podľa plánu. Vieš, podľa „plánu.“ Toho plánu, podľa ktorého majú žiť „normálni“ ľudia. Podľa toho, keď chodíš do školy, nadobudneš titul, vyberieš si kariéru, potom s niekým chodíš a v určitom veku sa vydáš/oženíš. Podľa toho plánu, kedy sa tvoja práca zmení na kariéru, potom možno budeš mať deti, možno si kúpiš dom.
Pozerám sa na ľudí, s ktorými som vyrastal, s ktorými som chodil do školy – zdá sa, že mnohí z nich postupovali podľa plánu. Ale môj život takto nepostupoval.
Rozprával som veľakrát a na mnohých miestach o konkrétnostiach, no detaily sú menej dôležité než to podstatné – že som nenasledoval plán. Niečo mi ušlo. Mnohí, čo to čítajú, presne vedia, o čom hovorím. Je to pocit, akoby nám život prešiel niekde okolo, mimo nás. Akoby nás naše zápasy odklonili tak veľmi bokom od plánu, ktorý mali pre nás naši rodičia, naše náboženstvo či naša kultúra a vyzerá to len ako nejaká chabá, hypotetická predstava, ktorá sa nám nikdy nejavila ako obzvlášť reálna a v súčasnosti už vôbec reálna nie je.
Určitá moja časť je naozaj smutná – a niekedy nahnevaná – že som tento plán nenasledoval. Táto časť ma obviňuje a tvrdo kritizuje za to, že som plán nenasledoval. Prečo som to jednoducho nemohol robiť? Vybrať si prácu, oženiť sa s krásnym dievčaťom… Môj mozog vyprodukuje množstvo dôvodov, prečo to tak nebolo – a – na prekvapenie – všetky sa krútia okolo toho, že som hrozný človek.
Trauma, závislosť, depresia a iné emocionálne a behaviorálne zápasy nám zaplnia hlavu a povedia nám presne, prečo náš život nenasledoval plán – a tieto dôvody nebudú voči nám obzvlášť férové ani súcitné.
Už sa nejaký čas uzdravujem a pomáham aj druhým začať sa uzdravovať a pokračovať v uzdravovaní – je to moja práca – no stále mám tie myšlienky. A sú obzvlášť hlučné, keď sa mi veci nedaria alebo keď nie som vo svojich vzťahoch šťastný.
„Nebol by to problém, keby si sa do toho jednoducho zahryzol a nasledoval plán.“
„Čo je s tebou, že si nemohol nasledovať ten plán?“
„Ľudia, s ktorými si vyrastal a chodil do školy, tí, čo nasledovali plán, tento problém nemajú.“
Bez ohľadu na to, ako dlho sa uzdravujeme alebo akí sme zastabilizovaní, budeme tieto hlasy počuť. Netuším, aké sú skúsenosti druhého človeka. Neviem, aké sú skúsenosti tých, s ktorými som vyrastal, chodil do školy a ktorí nasledovali plán. Neviem, čo robia ani s čím nemusia zápasiť. Všetko, čo viem, je moja skúsenosť.
Mohol som aj ja nasledovať plán? Neviem. Všetko, čo viem je, že som ho nenasledoval. A nie je to preto, lebo som hrozný, sebecký či poškodený. Emocionálne a behaviorálne zápasy v tom zohrali svoj podiel, ale nie je to tak, akoby som sa jedno ráno zobudil a povedal si: „Ten plán nasledovať nebudem.“
Nemôžem sa vrátiť a zmeniť to. Nikto z nás to nedokáže. Čokoľvek iné sa v mojom živote mohlo stať, sa nestalo. Každé rozhodnutie, ktoré som kedy urobil, ma priviedlo práve sem. Keby som ten plán nasledoval, mal by som príležitosť písať práve toto? Mal by som príležitosť robiť prácu, ktorú robím? Možno áno, možno nie. Nie je to podstatné. A nebudem mať príležitosť zistiť to.
Všetko, čo máme – ty aj ja – je to, čo máme: túto chvíľu, práve tu, práve teraz. Nemôžeme sa vrátiť v čase, ani na minútu. Nemôžem sa vrátiť v čase ani na miesto, kedy som začal písať tento blog. Všetko, čo môžeme robiť, je ísť dopredu. Otvoriť oči.
Dýchaj; žmurkaj; sústreď sa.
Dr. Glenn Patrick Doyle