Tento pocit je jedným z hlavných spúšťačov pre mnohých, čo prežili traumu. Mnohí z nás to dobre poznáme. Vracia nás to desaťročia dozadu. Jeden z najbežnejších spúšťačov emocionálnych flashbackov je práve tento pocit, že som v problémoch. Je to tiež jeden zo spúšťačov, o ktorých sa nám hovorí veľmi ťažko, pretože teraz, keď už sme dospelí, sme sa predsa mali posunúť oveľa ďalej a neprežívať tieto úzkostné stavy. Dospelých tento pocit predsa nemá vydesiť. A napriek tomu nás desí.
Často to vieme veľmi dobre tajiť, no tento pocit často úplne ničí tých, čo prežili komplexnú traumu. Mnohí z nás boli veľmi dlho ovládaní vinou a hanbou. Mnohí z nás dlho fungovali pod hrozbou fyzického, slovného a emocionálneho násilia. Mnohí z nás sa priveľmi naladili na „včasné varovné signály“ ohrdnutia, nesúhlasu. Ten pocit, že „lietame v problémoch“, sa takmer rovná pocitu, že nás nemajú radi alebo nás odmietajú. Vieme, čo bude nasledovať – odmietnutie alebo aj útok.
Možno presne toto sa nedeje tu a teraz – ale dialo sa to vtedy a náš nervový systém sa na tieto hrozby naučil reagovať.
A teraz v dospelosti si nosíme tieto náznaky hrozby stále so sebou. Svojmu nervovému systému môžeme povedať, že je čas vzdať sa tej prílišnej ostražitosti – no ak si sa niekedy pokúšala o racionálny rozhovor so svojím nervovým systémom, vieš ako to dopadne. Jeho nezaujíma nič „racionálne.“ Snaží sa udržať nás čo najďalej od ohrozujúcich situácií a ľudí. Za tie roky sa naučil venovať veľmi dobrú pozornosť všetkým možným náznakom predchádzajúcim hrozbám či násilníckym situáciám. Teraz, kedykoľvek zachytí čo len možný náznak takýchto situácií, hneď mu to zabliká a nervový systém nastúpi do akcie.
Ten pocit, že „sme v problémoch“ v nás môže vyvolať hanbu. Môže spôsobiť, že sa budeme cítiť malí/mladí, zmätení a bezmocní. Tieto reakcie sa často odohrávajú na inštinktívnej úrovni. Nie sú to odôvodnené, premyslené ani zámerné reakcie. Chcem povedať, že možno nedokážeme úplne týmto reakciám predchádzať. No to, čo môžeme, je naučiť sa rozpoznávať, čo sa deje a kedy sa to deje. Môžeme sa naučiť rozpoznávať myšlienky, pocity, predstavy a telesné vnemy, ktoré sú spojené so spúšťačom „som v problémoch.“ Môžeme sa naučiť rozpoznávať, kedy zažívame emocionálny flashback – a odtiaľ je úloha zvládnuť to, čo sa deje, podobná každému inému flashbacku.
Používame svoje zmysly, aby sme sa ukotvili, zastabilizovali.
Prerozprávame sa cez to.
Používame svoje ukotvujúce rutiny a techniky.
Pripomíname si, kto sme, o čom to je a kedy a kde sme.
Dýchame, žmurkáme a sústreďujeme sa na prítomnosť.
Emocionálne flashbacky nie sú zábavné. Patria medzi najchaotickejšie a najvysiľujúcejšie symptómy, ktoré sa vyskytujú pri komplexných posttraumatických poruchách. Všetko, čo môžeme urobiť je to, čo môžeme urobiť: rozpoznať ich a zvládnuť ich krok po kroku.
Poznatky a zručnosti, ktoré si počas uzdravovania rozvinieš, ti poslúžia a možno ťa zakaždým zachránia.
Dr. Patrick Glenn Doyle