Pri každom uzdravovaní z traumy alebo zo závislosti bude tona vecí, ktoré nedokážeme kontrolovať. V každom živote je tona vecí, ktoré nevieme kontrolovať. Neverím v uzdravovanie z traumy či závislosti, ktoré závisí od kontroly vecí, nad ktorými kontrolu nemáme.
Je pravda, že by bolo oveľa ľahšie uzdraviť sa z traumy či závislosti, keby sme mali kontrolu nad určitými vecami v našom živote a okolí… ktorú jednoducho nemáme.
Bolo by oveľa ľahšie uzdraviť sa, keby sme nikdy nemuseli prísť do kontaktu s ľuďmi či situáciami, ktoré sú pre nás spúšťačmi.
Bolo by oveľa ľahšie uzdraviť sa, keby sme nikdy nemuseli mať žiadnu interakciu s členmi rodiny, ktorí boli voči nám tyranizujúci alebo nás zanedbávali.
Bolo by oveľa ľahšie uzdraviť sa, keby sme nemuseli chodiť do práce, aby sme sa vedeli uživiť.
Veľa vecí, ktoré čítam o uzdravovaní na internete predpokladá, že my, uzdravujúci sa, nemáme na práci nič iné – okrem uzdravovania. Lenže to nie je svet, v akom žijeme.
Máme prácu. Mnohí z nás majú deti alebo domácich miláčikov. Nemôžeme jednoducho „odísť zo života“, aby sme riešili svoje problémy s traumou alebo závislosťou a potom sa doň opäť vrátiť, keď už budeme dostatočne zastabilizovaní.
Neznášam, keď vidím rady o tom, ako musíme brať naše uzdravovanie „vážne“ tým, že „nájdeme pomoc“ vtedy, keď ju potrebujeme… bez toho, aby tam bolo napísané, že pomoc – aj keď je dostupná – od nás často žiada, aby sme všetko ostatné odsunuli nabok spôsobom, ktorý jednoducho nie je praktický.
Podobne vidíme mnohé rady, ktoré nás povzbudzujú, aby sme „prevzali kontrolu“ nad určitými vecami, ktoré v reálnom svete jednoducho kontrolovať nemôžeme. Nemôžeme reálne a stopercentne kontrolovať ľudí, s ktorými musíme mať nejakú interakciu alebo ktorým sme vystavení. V reálnom svete nikdy nedokážeme kontrolovať určité veci týkajúce sa úrovne nášho stresu alebo našich osobných či profesionálnych zodpovedností. V reálnom svete určite narazíme na prekážky či predsudky, ktoré dramaticky ohraničujú to, do akej miery sú nám dostupné či reálne určité zdroje uzdravovania.
To je dôvod, prečo si musíme svoje uzdravovanie navrhnúť tak, aby bolo čo najrealistickejšie pod našou kontrolou – aby nebolo závislé od prístupu k veciam, ku ktorým spoľahlivý prístup nemáme.
Pre mňa to znamená, že hlavná práca uzdravovania sa odohráva v našej hlave a v našom srdci.
Máme veľmi ohraničenú kontrolu nad určitými aspektami nášho vonkajšieho okolia, no oveľa viac jej máme nad svojím vnútorným prostredím. To neznamená, že máme dokonalú kontrolu nad tým, čo sa odohráva v našej hlave a v srdci. Často začíname so zvykmi a názormi, ktoré idú celkom proti nášmu uzdraveniu. Preživší často zápasia s vtieravými myšlienkami a spomienkami, ktoré niekedy absolútne dominujú nášmu vnútornému prostrediu.
Závislí často zápasia s bažením, ktoré môže prekonať všetko, na čo sa usilujeme myslieť, čo sa snažíme cítiť či na čo sa usilujeme zamerať. Snažím sa povedať, že nijaký aspekt uzdravovania – vnútorný ani vonkajší – nie je ľahký.
No ak to so svojím úspechom v uzdravovaní sa z traumy či závislosti myslíme vážne, záleží na tom, či začíname a zameriavame sa na svoj vnútorný alebo vonkajší svet. Život je príliš krátky, aby sme si želali a dúfali, že vonkajšie veci sa pre nás spoľahlivo zmenia. Podľa mojej skúsenosti je chybou zameriavať sa na to, aby vonkajší svet podopieral naše uzdravovanie. Nemôžem kontrolovať to, čo druhí hovoria alebo robia. Nemôžem kontrolovať počasie.
Nemôžem ani dokonale „kontrolovať“ to, čo si myslím, čo cítim alebo na čo sa zameriavam – ale mám oveľa väčší dosah na to, čo sa deje v mojej hlave a srdci v porovnaní s tým, čo sa deje vo vonkajšom svete. Takže to je to, na čo sa rozhodujem sústrediť.
Moje uzdravenie – naše uzdravenie – musí pre nás fungovať aj vtedy, keď sa vonku dejú pekelné veci. Lebo niekedy to tak jednoducho je.
Dr. Glenn Patrick Doyle