Keď ženy začnú hovoriť o týraní – sexuálnom, náboženskom, emocionálnom, fyzickom, finančnom, verbálnom atď. – reakcie sú často veľmi rôzne. Niektorí ľudia fandia obetiam. Niektorí sa pýtajú, prečo o tom obete nezačali hovoriť skôr. Niektorí sa obávajú, že ľudia sú falošne obviňovaní. Pred dvoma rokmi som na YouTube zavesila svoj vlastný príbeh o sexuálnom a náboženskom týraní. Keďže som vedela, že ľudia často zaujímajú obranný postoj, trápila som sa: „Koho to ovplyvní a ako? Čo ak môj príbeh spôsobí škody namiesto dobra? Netrápila som sa kvôli tyranom. Desilo ma, ako moja pravda ovplyvní životy tých, čo sú blízki tyranom. Boli to ľudia, na ktorých mi záležalo. Ľudia, ktorí mohli niečo stratiť. Čo ak to ublíži im?
Myslela som na manželky mojich tyranov. Myslela som na ich deti. Myslela som na ich vnúčatá. Myslela som na ich službu a reputáciu. Neboli pocity priateľov a rodín mojich tyranov dôležitejšie než to, čo sa stalo v minulosti? Nebola reputácia inštitúcií, ktoré reprezentovali títo muži, dôležitejšia než moja túžba porozprávať môj príbeh?
Niektorí z vás by okamžite reagovali: „Samozrejme, že nie! Nemali by sme umlčať obeť týrania, aby sme chránili rodinu páchateľa.“ No niektorí citlivejší sa trápia a zápasia s etikou a následkami toho, keď porozprávate svoj príbeh o týraní a to najmä vtedy, keď zasahuje do životov iných.
Ľudí, ktorých som mala desaťročia rada, muselo nevyhnutne ovplyvniť to, čo sa stalo. To bola odvrátená stránka. Môj prvý inštinkt bol vždy chrániť druhých – najmä tých, ku ktorým som mala blízko. Je zaujímavé, že práve táto túžba chrániť je často to, čo nás drží v tyranizujúcom vzťahu. Od obetí sa neustále požaduje (tyranmi a niekedy dokonca aj našimi vlastnými priateľmi a rodinou), aby tyranov chránili pred dôsledkami ich činov. A tak chránime tyrana, jeho priateľov a rodinu. Chránime svojich rodičov. Chránime svojich súrodencov. Chránime svoju rodinu. Chránime svojich priateľov. Chránime naše školy. Chránime naše cirkevné zbory. Niet divu, že je pre nás ťažké hovoriť svoj príbeh. Ako ženy sme nastavené tak, že chránime tých, ktorí nám ubližujú a zostávame ticho, aby sme nerozvírili hladinu.
Zo svojej terapeutickej práce som vedela, prečo sa obete rozhodujú porozprávať svoj príbeh o týraní (buď verejne alebo privátne). Bolo mi úplne jasné, že hovoriť o ich skúsenosti je v poriadku a je to zdravé. No toto presvedčenie sa vzťahovalo iba na ich príbehy, nie na ten môj! Nejaký čas mi trvalo, kým som si uvedomila, že si môžem nárokovať na tú istú slobodu, akú som chcela pre mojich klientov.
Skôr, než budeme hovoriť o tom, prečo je vždy v poriadku rozprávať svoj príbeh, najprv chcem povedať, že to nemusíte robiť. Niektoré ste na to pripravené a len čakáte na akési povolenie či odvahu. Iné na tom nie ste ani zďaleka tak. Je to v poriadku! Ja som nebola roky pripravená na to, aby som svoj príbeh porozprávala verejne.
Niektoré z vás ste nikdy svoj príbeh nepovedali nikomu. Aj to je v poriadku! Niektoré ste sa rozhodli nepovedať ho svojej rodine, komunite alebo na verejnosti. Aj to je v poriadku! Porozprávať svoj príbeh inému človeku alebo verejne je ťažké rozhodnutie, ktoré si zasluhuje veľa zvažovania. Trvá to nejaký čas a len vy môžete urobiť toto rozhodnutie! Nemali by ste prežívať nijaký tlak od nikoho, aby ste tak urobili. A ak sa to deje, tento človek, cirkev, organizácia či komunita sa mýli, ak na vás tlačí predtým, než ste na to pripravená alebo to chcete urobiť. Napriek tomu dúfam, že nakoniec ho dokážete povedať aspoň jednému človeku – ak to bude len pre uzdravenie vášho vlastného srdca.
Tu je päť dôvodov, prečo je v poriadku povedať pravdu bez ohľadu na to, koho to urazí:
- Je v poriadku porozprávať svoj príbeh, pretože ak budete čakať, kým s tým nikto nebude mať problém, nikdy ho nepoviete. Váš príbeh takmer definitívne zraní nevinných ľudí, ktorí sú nejako spojení s vašim tyranom – môžu to byť partneri, deti či vnúčatá. Keď obete rozprávajú svoje príbehy, veľa ľuďom sa to nepáči. Niektorých to ovplyvní negatívne. Niektorí budú mať pocit, že na nich útočíte. Niektorí sa budú báť. Niektorí budú prežívať zradu. A niektorí budú mať pocit, že ste im niečo vzali alebo že ste zničili ich šťastie. No to nie je pravda. Iba tyran je zodpovedný za škody spôsobené jeho priateľom, rodine a službe. Nie je vašou prácou chrániť ich pred vašou traumou.
- Je v poriadku porozprávať svoj príbeh, pretože to môže priniesť uzdravenie a prelomiť hanbu. Porozprávať svoj príbeh o týraní je často dôležitou súčasťou procesu uzdravovania z traumy. Vo svojej kancelárii to vidím každý deň. Keď do našej skúsenosti vložíme slová a povieme to tomu, komu to chceme povedať (hoci je to verejne), kladieme tak pevný základ pre uzdravenie. Rozprávanie príbehu vám umožňuje prevziať kontrolu nad týmto príbehom a takisto opraviť falošné informácie, ktoré sa dostali k vám a k druhým. Takisto to nie je iba o rozpovedaní pravdy tým druhým. Je to o rozpovedaní pravdy sebe. Príbeh, ktorý som si na začiatku hovorila o svojom týraní, bol poškodzujúci a deformovaný. Myslela som si: „Bola to moja vina. Keby som robila to a to, mohlo to dopadnúť inak. To, čo sa mi stalo, asi nie je také zlé ako o tom hovorím. Nikdy sa z toho neuzdravím a nebudem žiť normálny, zdravý život.“ Nič z toho nebola pravda. Tým, že som o tom znovu hovorila, získala som vlastníctvo tohto príbehu. Mohla som svoju traumu zosúladiť s realitou a zdieľať ju konštruktívne pre moje dobro. A pretože som predtým bola prinútená porozprávať svoj zdeformovaný príbeh verejne – tak, že som vyznala svoj „hriech“ pred cirkevným zborom, bolo pre mňa dôležité povedať ľuďom nezdeformovaný príbeh. Zdieľanie sa s traumou takisto láme moc hanby nad hovorcom aj poslucháčmi. Vo svojom vnútri každý jeden, kto bol týraný, prežíva hanbu. Táto hanba sa rozplynie, keď o tom obeť rozpráva a jej odhaleniu druhí veria, akceptujú ju, milujú a podporujú. Dokonca aj hanba iných obetí sa môže zmenšiť jednoducho tým, že počúvajú príbeh niekoho iného – pretože vedia, že nie sú sami. Pre mnoho obetí sa týranie stane niečím normálnym. Uveríme tomu, že kontrola, hanba a strach sú vo vzťahoch normálne. Podobne keď rozprávame príbeh o týraní, môže byť ľahké minimalizovať či normalizovať našu traumu. No týranie nie je normálne. Keď o tom hovoríme nahlas a vidíme, že druhí na to reagujú primeraným šokom a hrôzou, môžeme počuť, čo je zlé a nenormálne, temné a šialené.
- Je v poriadku porozprávať svoj príbeh, pretože osvetlí temné miesta, vytvorí zdravšie komunity a zmocní druhých, aby prelomili mlčanie. Týranie obklopuje násilné mlčanie, ktoré nielenže poškodzuje naše komunity, ale je takisto ďalším týraním obetí. Tým, že na obete tlačíme, aby mlčali alebo porozprávali príbeh určitým spôsobom alebo v určitom čase, ich opätovne traumatizujeme a zväčšujeme ich hanbu a bolesť. Keď je niekto týraný, jeho tyran mu odoberie moc rozprávať o tom. Takže ak samé obete nemôžu rozhodovať o tom, kedy a ako budú rozprávať svoje príbehy, znovu dávame moc páchateľom a berieme ju obetiam. A vo svojich cirkevných zboroch a komunitách podporujeme toxicitu a podvod, čo ubližuje všetkým. Prelomenie mlčania je hrozbou pre daný stav a je to tiež hrozba pre tyranov. Obetiam týrania sa často vyhrážajú hroznými vecami, keď budú hovoriť o tom, čo sa im stalo. Odhaliť pravdu znamená vyhlásiť slobodu a moc pre obete a oboje predstavuje základné kroky smerom k uzdraveniu. Keď odhalíme týranie, stráca nad nami moc. Tajomstvá a hanba majú veľkú silu. Keď sú odhalené, strácajú svoju autoritu. Krása verejne porozprávaného príbehu je v tom, že tajomstvo a hanba sú okamžite oslabené a nie len osobne, ale aj komunálne. Hnutie „ChurchToo“ a odhalenie nekontrolovateľného sexuálneho týrania v evanjelikálnych cirkevných zboroch ukázali, že evanjelikáli majú rozprávať pravdu. Bude to pre všetkých lepšie. Pomenovaním svojej traumy takisto podkopávame izoláciu, ktorú obete tak často prežívajú. Izolácia je potenciálny katalyzátor bolesti, sebadeštrukcie a dokonca smrti. Napriek tomu prepojenie s inými ľudskými bytosťami je ešte silnejší katalyzátor pre zdravie, osobný rast a život. Keď rozprávame svoj príbeh, cítime sa menej osamelí, šialení a zmätení a oveľa viac ukotvení, zdraví a uvedomelí. Pre obete je nesmierne utvrdzujúce počuť príbeh druhého človeka a uvedomiť si, že jeho vlastný príbeh sa v ňom odráža. Niekedy nám to poskytne tú extra dávku odvahy, ktorú potrebujeme, aby sme začali svoju vlastnú cestu rozprávania, uzdravovania a vynášania tmy na svetlo.
- Je v poriadku porozprávať svoje príbeh, aby sa ukázalo, že týranie je závažný problém v našich cirkevných zboroch a spoločnosti a aby sme podporili pochopenie rôznych druhov týrania. Keď odmietame vidieť epidémiu týrania v našej spoločnosti, dovoľujeme tyranom pokračovať v tom, čo robia a tiež podporujeme tyranizujúce systémy. Keď hovoríme pravdu o tom, čomu čelíme, odmietame dovoľovať ľuďom a komunitám žiť v popieraní. Týranie prekvitá, keď ľudia, rodiny, pracoviská a náboženské inštitúcie minimalizujú týranie a ospravedlňujú ho namiesto toho, aby sa robili zmeny. Keď o tom nehovoríme, pre druhých je ľahšie popierať, že tento problém existuje. Keď to robíme, nútime ľudí, aby boli konfrontovaní s krutou realitou. Útlak je podkopávaný, keď jasne pomenujeme týranie, odhalíme tyranov a urobíme potrebné kroky. Zmena začína tým, že to uznáme. Môj príbeh je dôležitý. Tvoj príbeh je dôležitý. Príbeh každej obete je dôležitý a skúsenosť každej je odlišná. Všetky príbehy si zasluhujú, aby boli vypovedané. Okrem toho týranie nie je monolit. Ako som už spomenula, existuje veľa druhov týrania a všetky musia byť odhalené a prediskutované. Zdieľaním svojej jedinečnej skúsenosti prinášame viac povedomia o mnohých rôznych formách týrania (fyzickom, emocionálnom, sexuálnom, duchovnom atď.). Niektoré druhy týrania sú postihnuteľné zákonom (sexuálne obťažovanie maloletých, fyzické týranie atď.), no týranie môže byť veľmi nenápadné a dokonca aj spoločensky akceptované (náboženské týranie, sexuálne návrhy atď.). Zdieľanie našej jedinečnej skúsenosti môže pomôcť druhým rozpoznať ich vlastné týranie. Niektoré obete ani nevedia, že sú týrané. Napr. niektorí ľudia nevedia, že keď ich šéf potľapká po zadku, je to sexuálne obťažovanie. Pomôže, keď niekto iný pomenuje toto násilie ako týranie. Vždy je na nás, koľko toho povieme a či chceme hovoriť aj o konkrétnych podrobnostiach. Vždy by sme mali hovoriť iba o tom, o čom chceme. Opisovanie týrania podrobne na bezpečnom mieste môže 1) byť oslobodzujúce, 2) pomôcť odhaliť závažnosť problému a 3) pomôcť ďalším obetiam.
- Je v poriadku povedať svoj príbeh, aby boli vytvorené zdravšie komunity. Tvoj príbeh môže pomôcť druhým nájsť ochranu pred súčasným aktívnym tyranom. Ak tvoj tyran ubližuje aj druhým, jeho odhalenie môže pomôcť niekomu inému rozpoznať toto týranie a uniknúť mu. Zdieľaním toho, čo sa nám stalo (len keď sa cítime bezpečne a emocionálne pripravené) môžeme pomôcť zaistiť, aby boli v bezpečí aj iné ženy a dievčatá a aby – keď k týraniu dôjde – boli obete vypočuté a aby im verili. Môžeme pomôcť svojim komunitám, aby na to v budúcnosti reagovali lepšie.
Tu chcem povedať veľmi jasne: Na prvom mieste je vždy bezpečnosť a duševné zdravie obete. Nikto nie je povinný verejne menovať tyrana a nie sme zodpovedné za správanie a minulé, prítomné či budúce činy páchateľov. Vinní sú iba oni. Z mnohých obetí sa stanú obhajcovia týraných zdieľajúc svoje príbehy, aby rozšírili povedomie a vytvorili bezpečnejšie komunity. Som im veľmi vďačná za ich odvahu.
Pre všetkých, ktorí zažili týranie: vždy je v poriadku porozprávať svoj príbeh, no vždy by malo byť toto rozhodnutie na vás. A vždy by to malo byť pre vaše dobro.