Na prvý pohľad idylka – žijem s pohľadným, vzdelaným, charizmatickým partnerom v jeho novom dome. Spojili sme dve veľké rodiny. Ja mám tri svoje deti, on tiež tri.
Krátko po dvadsiatke som sa vydala za o desať rokov staršieho umelca. Už pred svadbou sme sa niekoľkokrát rozišli, lebo často preháňal pitie alkoholu, ale môj spasiteľský syndróm bol silný. Svadbu som brala zároveň ako vyslobodenie od rodičov. V mojich 28 rokoch som už bola trojnásobná matka. Keď sa narodilo tretie dieťa, vymenili sme malý byt za väčší. Predala som zdedený pozemok, tak sme ho prerobili a kúpili ešte auto. Manželove alkoholické obdobia striedala tajná závislosť na hypnotikách a nekontrolované nakupovanie techniky na pôžičky z nebankoviek. Dlhy narástli tak, že sme museli na náš byt zobrať hypotéku. Naše hektické manželstvo vydržalo osemnásť rokov. Ostala som po rozvode s deťmi bývať v byte, on sa odsťahoval k svojej matke. Mala som dobré zamestnanie, takže som zvládala sama platiť aj hypotéku, nájomné za byt a živiť tri deti. Po rozvode som mala tri nevydarené známosti na diaľku. A potom som spoznala „ideálneho princa“. Vzdelaný, charizmatický, vyšportovaný, rodinne založený nádherný muž. Začali sme sa stretávať. Bola som presvedčená, že patríme k sebe – ideálny muž aj otec, ktorému záleží na plnohodnotnej rodine. Často rozprával o svojich deťoch.
Náš vzťah nabral na obrátkach a po pár mesiacoch sa veľmi usiloval, aby som sa aj s deťmi k nemu nasťahovala. Charakter práce mi to umožňoval, okrem svojho auta som mala aj služobné. Začiatky spolužitia boli v mojej zamilovanosti pre mňa ružové. No pre moje deti to bolo náročné – obrovská zmena: odtrhnutie od komunity kamarátov, od bližšej rodiny… Až teraz vidím, že ja som v tom čase na svoje deti nebrala ohľad, ale on áno – hlavne na svoje potreby a deti. CHYBOU BOLO, ŽE SME SI NESTANOVILI PRESNÉ PRAVIDLÁ A JA SOM SI NESTANOVILA ŽIADNE HRANICE.
Začalo sa sledovanie a upozorňovanie, kto sa ako po dome pohybuje, kto sa ako správa, kto si čo dáva jesť… Porovnávanie mojich a jeho detí (vždy boli vyzdvihované jeho a ponižované moje). Musela som od začiatku kopírovať ich život, byť s ním pri všetkých jeho aktivitách, voziť jeho deti na krúžky, chodiť často na návštevu k jeho rodine, k mojej skoro vôbec. Spoločne sme chodili na veľké nákupy, pri ktorých zo začiatku vznikali pre mňa trápne situácie, keď si jeho deti hádzali do košíka všetko, čo si zažiadali a pri pokladni ma nečakane nechal zaplatiť celý nákup. Potom, keď som to chcela doma vydebatovať, začal na mňa kričať či neviem, čo sa patrí a či má on všetko ťahať sám. Nejaký čas som platila ešte môj prázdny byt aj s hypotékou. Veľmi na mňa tlačil, aby som ho predala. A ja som ho pre pokoj v rodine skutočne predala, ešte aj s pokutou, keďže to bolo mimo výročný termín. Čo mi po splatení hypotéky ostalo, vrazila do prerábky jeho domu, kúpy nového nábytku a na prirobenie izby pre moju dcéru. Oznámil mi, že ja budem platiť vodu, potraviny, drogériu a on svoju hypotéku na dom. Kvôli výčitkám som odstrihla kontakty od svojej rodiny. Stále som viac verila partnerovi. Začala som sa cítiť osamelo, nikoho som tu nepoznala. Keď som navrhla partnerovi, že chcem ísť za rodinou, povedal, že jedine s ním, lebo partneri majú chodiť všade spolu. Nesloboda sa zintenzívňovala, aj keď som išla do práce. Ráno vyvolal hádku a do práce som išla často neskoro. Inak celý deň mapoval môj pohyb cez telefonáty a sms. Občas chodil so mnou do terénu, potreboval spoznať všetkých mojich klientov.
Po práci ma vždy čakal rovnaký kolobeh – navariť, oprať, upratať a všade ísť s ním, aj voziť jeho deti na krúžky. Pri malinkom upozornení na nejakú hlúposť začal vždy kričať a vyčítal mi moju minulosť, moju výchovu, moju rodinu. On, jeho deti, jeho rodina a ešte aj bývalé manželky boli vo všetkom lepší.
Pri jeho útokoch som zvolila vždy útek do záhrady, aj tam na mňa vykrikoval. Keby som nemala deti, tak asi skončím… Napadali ma suicidálne myšlienky. Začala som o sebe viac a viac pochybovať, žiadna radosť, žiadne naplnenie, žiadna sloboda, žiadna sebahodnota, iba beznádej a výčitky. Vyhľadala som pomoc psychológa, chodila som na terapie. Verila som, že keď mi psychológ pomôže, bude dobre. A utvrdzovala som sa v tom, že je to aj tak najlepší vzťah, keďže ma vôbec nepodvádza a chce tráviť stále čas so mnou. Keď sa jeho ataky nezlepšovali, navrhla som párovú terapiu. Po prvom sedení usúdil, že to naozaj potrebujem len ja, a viac tam nešiel. Často na mňa kričal, že som sa zbláznila. Tie jeho kriky boli dosť časté a za úplné maličkosti. A moje reakcie dlho argumentačné, vysvetľovacie, a zúfalé úteky do mĺkva, kým sa on nedal do komunikácie, akoby sa nič nestalo. Spávala som v kŕči a mávala som nočné mory. Pri akejkoľvek mojej malej požiadavke – aj o svoj čas, išiel do útoku. Nemala som nárok na nič svoje. Jediné súkromie som mala na toalete – no keď som tam bola dlhšie, už ma hľadal.
Keďže si môj syn niekedy požičiaval moje auto, prinútil ma predať mu ho a peniaze som minula na chod domácnosti. Partner mal vždy dôvod na hádky a nadávky, no ja som neustále chodila ku psychológom riešiť seba v nádeji, že sa to zlepší.
Po niekoľkých rokoch spolužitia som urobila v pracovnej oblasti nesprávne rozhodnutie a prišla som o prácu aj auto. Partner mi navrhol „pomoc“, no pre mňa to znamenalo zobrať si úver. Ten sa minul na rozbehnutie podnikania a bez auta sa podnikať nedá… Pri ďalšom osočovaní nás vyhnal z domu – bez ničoho a s pôžičkou na krku. Po nejakom čase sme sa na jeho výzvu vrátili späť, keďže iné východisko nebolo.
Začala som potajomky chodiť k inej psychologičke s cieľom riešiť môj spoluzávislý syndróm, a tá mi hneď na prvom sedení povedala, že som týraná žena a že žijem s človekom, ktorý má narcistickú poruchu osobnosti. Informácia, že ak sa nechcem zničiť, musím odísť, ma totálne vyľakala. Začala som pátrať na internete po informáciách – narcistická porucha osobnosti… Našla som si rôzne trefné, hodnotné informácie – videá a knihu Život s narcisom. Ďalšiu knihu Uzdravenie zo skrytého týrania od Shannon Thomas. Sledujem aj videá – Jána Dvořáka, P. Kinkora, Slnečnicu…
Všetko mi tam úplne sedelo, ale aj to, že ja mám zase syndróm spoluzávislosti a preto som natrafila na takéhoto partnera. Boli tam aj rady ako komunikovať.
Prestala som partnerovi argumentovať, vysvetľovať a snažím sa neurážať kvôli jeho neúctivým atakom, ale vždy je to ako „dýka do chrbta“. Stále sú v popredí hlavne jeho osobné potreby, jeho koníčky a starostlivosť o jeho deti. Už to vidím jasne – je to zamerané na uspokojovanie jeho potrieb, kompletný servis a podmienečnú „lásku“. Som odkázaná na to, že keď čokoľvek potrebujem, musím ho prosiť – aj o jedno euro, aj o každú splátku pôžičky. Neustále si hľadám prácu, no zatiaľ neúspešne. Bez auta je to ťažké.
Prišla som do tohto vzťahu ako samostatná žena, ktorá sa starala hrdo o tri deti sama, mala slušne platenú prácu, vďaka ktorej som chodila s deťmi každý rok k moru, v zime lyžovať, korčuľovať. Splácala som hypotéku na byt, ktorý som udržiavala v útulnosti a mali sme tam skutočné teplo domova. Vždy som s deťmi dobre vychádzala, chodili sme autom na výlety, k rodine, vždy sme mali spolu pohodu. A zrazu som začala žiť život niekoho iného a dostala som sa v tomto vzťahu na úplnú mizinu – do klietky, do otroctva, do existenčnej a finančnej závislosti, do neustáleho ponižovania. Počúvam, aká som neschopná, čo ma naozaj oslabuje a psychicky vyčerpáva.
Pri najmenšom konflikte mi partner opakuje, aby sme si hľadali bývanie. Modlím sa, hľadám silu a nové možnosti… Mám veľkú túžbu aj napriek tomu pomáhať, a to aj psychicky týraným ženám, ktoré sú v podobnej situácii, a robiť niečo zmysluplné, hodnotné. Je dôležité, aby sme my, obete, rozpoznali svoj problém, pracovali na vymanení sa z toxického vzťahu a aj na vyliečení syndrómu spoluzávislosti.