Ako cirkevné zbory nechtiac podporujú domáce násilie
Minule som sedela s jednou vzácnou ženou a počúvala jej príbeh. Ako tá, čo prežila domáce násilie a obhajuje jeho obete som takmer presne poznala záver jej príbehu skôr, než sa dostala do jeho polovice, pretože podobné príbehy počúvam veľmi často. Znovu som bola veľmi zarmútená, keď som počula, že ďalší cirkevný zbor sa obrátil chrbtom k svojej vernej členke a uveril tyranovi. Znovu som videla bolesť a zmätok vychádzajúci z toho, že obeť je najprv týraná niekým, kto jej sľúbil, že ju bude milovať a starať sa o ňu až do smrti a následne je podozrievaná či dokonca obviňovaná jej cirkevným spoločenstvom, ktoré sa má starať o jej dušu.
Takmer 20 rokov pracujem s obeťami domáceho násilia a za tento čas sa objavuje niekoľko bežných vzorcov, no ten najohavnejší sa deje vtedy, keď obeť konečne nazbiera dostatok odvahy, aby o pomoc požiadala svoj cirkevný zbor a v obrovskej väčšine prípadov zbor obeti neverí. Pastori za mnou prichádzajú a hovoria mi, že obete si vymýšľajú, aby zámerne zničili svojich manželov. Iní hovoria, že je takmer nemožné vedieť, kto hovorí pravdu. Niekoľkokrát mi pastori a poradcovia naznačili, že moje posudzovanie je určite zatienené mojou vlastnou históriou týrania. V jednom prípade som sa modlila, aby Boh nedovolil to, aby som bola oklamaná. Znovu som sa vrátila a rozprávala sa so 17 ľuďmi, ktorí tento pár poznali alebo s nimi pracovali a jediné dôkazy klamstva boli tie, ktoré hovoril tyran, no aj napriek tomu cirkev verila jemu a nie jej.
Prečo je to taký veľký problém? Keď som o tom ďalej rozmýšľala, prišlo mi na um niekoľko možných odpovedí:
- „Štúdie ukazujú, že okolo 80 % tých, ktorí zažili domáce násilie, trpí posttraumatickou stresovou poruchou.“ Výsledkom toho je, že obete sa javia ako iracionálne, plné hnevu a nestabilné. Niektoré z nich sa uchýlili k zneužívaniu látok, aby otupili dopady tejto traumy. Ľudia v pomáhajúcich profesiách, ktorí nerozumejú traume, dochádzajú k mylným záverom, že jej nestabilita znamená, že to predstiera či dokonca sama je príčinou tohto problému.
- Obete sú učené, že majú týranie skrývať a väčšina z nich o tom nehovorí, až kým bolesť nie je neznesiteľná. Byť v tyranizujúcom vzťahu sa trochu podobá tomu, keď sa človek dostane do sekty. Obete sú cielene postupne programované, aby chránili tyrana a aby všetko robili tak, aby pred svetom vyzeral dobre. Veľakrát to robia tak dokonale, že ľudia prirodzene spochybňujú ich príbehy.
- Ani samotné obete nemusia rozpoznať tyrana. Vo svojej práci so stovkami obetí týrania za posledných 20 rokov som zistila, že obrovská väčšina nevníma svojho partnera ako tyranizujúceho až dovtedy, kým v manželstve s ním neprežije veľa rokov. Keďže domáce násilie sa časom zhoršuje, obyčajne musí dospieť do neznesiteľného stavu predtým, než sú ochotné označiť toto správanie za tyranizujúce. Keď sa konečne ozvú, poradcovia a pastori si môžu myslieť, že toto náhle obvinenie z týrania je nepodložené.
- Tyrani môžu byť tí najmilší ľudia, akých ste kedy stretli! (Aspoň na verejnosti.) Nedokážem vám povedať, koľkokrát som bola šokovaná, keď som zistila, že niekto, koho som v cirkvi obdivovala a rešpektovala, sa ukázal ako tyran. Jedna z bežných charakteristík tyranizujúceho človeka je syndróm Dr. Jekyll – Mr. Hyde. Títo ľudia sú na verejnosti často očarujúci a charizmatickí, no v súkromí svojich domovov sú krutí a panovační. Keďže sa naoko javia ako tí, ktorí sú oveľa rozumnejší a stabilnejší, veľmi ľahké je domnievať sa, že práve ich úzkostlivá žena je hlavným zdrojom problémov. Väčšina obetí týrania zápasí s komplexnou posttraumatickou stresovou poruchou a niektoré môžu dokonca užívať látky (alkohol, lieky, drogy…), aby otupili bolesť, ktorú vo svojom živote prežívajú. Práve tieto problémy ešte viac prispievajú k tomu, že veci sú pre ľudí v pomáhajúcich profesiách ešte viac zmätočné.
- Tyrani veľmi usilovne pracujú na zdiskreditovaní svojich obetí. Počas mnohých rokov som svedkom toho, že tyrani zámerne šíria klamstvá o tom, že ich partnerky sú neverné, duševne nestabilné, že sú to nezodpovedné matky atď. Volá sa to špinavá kampaň. Raz za mnou prišiel jeden muž a povedal mi, že je veľmi rád, že jeho manželka navštevuje jeden z mojich cirkevných kurzov. Povedal mi: „Možno jej dokážeš pomôcť“, čím naznačil, že má obrovské problémy. Po niekoľkých mesiacoch prišla za mnou so slzami v očiach a porozprávala mi, ako sa k nej manžel doma správa. No keďže tento muž zastával vedúce postavenie v cirkevnom zbore a takisto kvôli môjmu predošlému rozhovoru s ním som mala určité pochybnosti. Naozaj pôsobila chaoticky a nestabilne. Len vďaka mojim skúsenostiam s domácim násilím som si dokázala udržať otvorenú myseľ a zdržať sa toho, aby som ju nepovažovala za šialenú. Zaujímavé je, že si nebola ani istá, čo sa u nich doma vlastne deje. Neprišla ku mne s tým, že ho obviňovala; prišla sa ma opýtať, či to, ako veci vidí, je nesprávne a či na jeho správanie nereaguje prehnane.
- Nesprávne biblické doktríny o tom, že muž je hlavou domácnosti. Hoci som sa roky snažila popierať ich existenciu, s bolesťou si uvedomujem, že veľa kresťanských mužov, ktorí svoje manželky netýrajú, verí doktrínam, ktoré týranie podporujú. Videla som pastorov, ktorí sa postavili na stranu tyranov, ktorých najväčšie sťažnosti spočívali v tom, že ich manželky nie sú podriadené. Pri viac než jednej príležitosti som počula cirkevných vodcov, ako podnikli disciplinárne kroky voči ženám, pretože neboli „podriadené“, no ani raz som nepočula o disciplinárnom konaní voči mužom kvôli tomu, že nemilovali svoje manželky tak, ako Kristus miluje svoju cirkev. Odborníci na domáce násilie jasne uvádzajú, že práve toto vnímanie nadradenej pozície je základným prvkom medzi tými, ktorí doma páchajú násilie a ostré interpretácie biblických odsekov o mužskom vedení môžu slúžiť k podporovaniu tohto nadradeného postoja. Grécky výraz pre podriadenie v Novej Zmluve – hupotasso – naznačuje poddanie sa kvôli poriadku. Dokonca aj konzervatívnejší učenci uznávajú, že to nie je niečo, čo by malo byť vynucované. No aj napriek tomu cirkvi často nechtiac podporujú týranie, keď sa snažia vynútiť niečo, čo má byť dobrovoľné.
- Presvedčenie o tom, že domáce násilie je vyprovokované. Aj keď majú obete dostatočný dôkaz, aby dokázali týranie, veľa poradcov a pastorov funguje pod falošnou domnienkou, že museli urobiť niečo, čo ich tyrana naštartovalo alebo že týranie je vzájomné. Hoci existujú aj obete, ktoré opätujú násilie, väčšina robí všetko preto, aby sa mu vyhla. Opisujú to ako „chôdzu po špičkách“. Smutné je, že nikdy nedokážu predpokladať, čo tyrana naštartuje. U jednej ženy to bolo vtedy, keď v umývadle nechala neumytý hrnček, u inej to bola kefa na vlasy, ktorú nechala na nesprávnom mieste. Tyrana vyprovokujú malichernosti a obete nikdy nie sú schopné urobiť všetko preto, aby násiliu predišli. Domáce násilie nikdy nie je ospravedlniteľné a klásť otázku, čo urobila obeť, že násilie vyprovokovala, je nielen kontraproduktívne, ale slúži aj k tomu, aby tyran mohol v násilí pokračovať aj naďalej.
Podľa mojich skúseností vyššie uvedené faktory vysvetľujú hlavné dôvody, prečo nikto obetiam neverí. Samozrejme povedať, že im nikto nikdy neverí, nie je pravda, no určite sa zdá, že je to oveľa častejšie. Je jasné, že vo svete existujú aj falošné obvinenia, no deje sa tak v obrovskej menšine prípadov. Výskumy ukazujú, že obrovská väčšina obvinení z týrania je opodstatnená. No za celé tie roky, ktoré sa stretávam s domácim násilím, boli takmer všetky obete spochybňované či dokonca obviňované za ich problémy v manželstve, keď sa snažili hľadať pomoc. Je smutné, že dokonca aj v prípadoch, keď bola pravda o týraní neodškriepiteľná, bolo väčšie bremeno nakladané na obeť, aby danú situáciu zlepšila. Mnohé z nich počuli, že majú robiť viac, aby bol ich manžel šťastný – majú sa viac podriadiť, poskytovať mu viac sexu, viac si čítať Bibliu alebo sa viac modliť. Nanešťastie takéto rady slúžia iba k tomu, aby podporovali tyranovo vnímanie nadradenosti a ďalej podporujú tyranizujúci cyklus.
Božie srdce stojí za tými, ktorí sú utláčaní a ohováraní a Boh nenávidí, keď sa v Jeho mene zneužíva spravodlivosť. „Učte sa dobre robiť, hľadajte právo, ujímajte sa utláčaného, prisudzujte právo sirotám, zastávajte sa vdov“ (Iz 1:17). Napriek tomu veľmi často tí, ktorí sa hlásia k Jeho menu, robia nechtiac pravý opak. Nepíšem to preto, aby som ich odsudzovala. Veľmi dobre rozumiem tomu, aké ľahké je nezámerne podporovať zlo kvôli „spravodlivosti“. Celé roky moje vlastné presvedčenie o manželskej podriadenosti a rozvode spôsobovalo, že som nebola priateľkou tých, čo sa v dôsledku týrania rozviedli. Tak veľmi som bola proti rozvodu, že som ich povzbudzovala, aby zostávali v situáciách, ktoré boli jasne deštruktívne. Moje názory takisto slúžili k tomu, že nakoniec prispeli k rozpadu môjho vlastného manželstva. Myslela som si, že sa musím podriadiť všetkému, čo môj manžel požadoval. Nakoniec moje striktné presvedčenia slúžili len k tomu, že ho podporovali v jeho hriechu a preto, že som sa mu poddávala, jeho týranie sa časom oveľa viac zhoršilo.
Jediný spôsob, ako prekonať týranie, je v prvom rade uznať pravdu. To si vyžaduje, že keď počúvaš obeť, musíš jej veriť. Dokázať rozpoznať pravdu si často vyžaduje špecifický tréning o dynamikách týrania. Vo väčšine prípadov existujú typické vzorce. Tí, ktorí s tým nemajú skúsenosti, by sa mali obrátiť na odborníkov na domáce násilie, ktorí im môžu pomôcť určiť kroky, ktoré je potrebné podniknúť. Trénovaný obhajca sa môže stretnúť so ženou, aby rozpoznal a potvrdil tyranizujúce vzorce. Efektívna odpoveď umiestni zodpovednosť za týranie na tyrana a za deštrukciu v manželstve nebude brať na zodpovednosť obeť. Všetko to začína počúvaním a ochotou veriť obeti, ktorá príde požiadať o pomoc. Modlím sa za naše cirkevné zbory, aby sme otvorili oči a videli epidémiu domáceho násilia, ktorú medzi sebou máme a naučili sa byť riešením a nie súčasťou problému.
Why Nobody Believes the Victim | JoyfulSurrender.com (wordpress.com)