(Nasledujúci príspevok opisuje situáciu v USA, no aj napriek tomu je veľa z uvedených informácií podobných so situáciou u nás.)
Väčšina sporov týkajúcich sa zverenia dieťaťa do výchovy sa týka dvoch bezpečných rodičov. Súdni profesionáli používají prístup nazvaný „vysoký konflikt“, ktorý predpokladá, že obaja rodičia sú bezpeční, a iba sa musia naučiť, ako lepšie spolupracovať. Tento prístup vo všeobecnosti funguje, keď obaja rodičia milujú svoje deti a deti sú ich prioritou. Pokiaľ je jeden z rodičov násilník, ktorý je ochotný ublížiť deťom, pretože vie, že toto je ten najlepší spôsob ako ublížiť ich matke, tieto štandardné súdne praktiky podkopávajú schopnosť súdov rozpoznať nebezpečie.
Veľká väčšina tých najnebezpečnějších prípadov zahŕňa históriu domáceho násilia. To nutne neznamená, že sa otec dopustil najťažších fyzických útokov, na čo sa súdni profesionáli zameriavajú. Namiesto toho sa jedná o páchateľov, ktorí sa domnievajú, že žena nemá právo na odchod, a preto majú právo používať akúkoľvek taktiku, ktorá je nevyhnutná k opätovnému získaniu toho, o čom sa domnievajú, že je ich právo – ovládať svoje partnerky a potrestať ich za odchod. Títo násilníci bohužiaľ chápu, že najlepší spôsob ako ublížiť matke, je zraňovať jej deti. Súdy ani neuvažujú o tomto pravdepodobnom scenári, ktorý v týchto prípadoch predstavuje ešte väčšie ohrozenie.
Používanie postupov určených pre bežné prípady v sporoch, ktoré sa týkajú páchateľov násilia, znamená, že matka je zneužívaná a stavia ju do hrozných situácií. Pokiaľ spolupracuje so svojím násilníkom, ako požaduje súd, ohrozuje tým svoje deti. Pokiaľ sa snaží chrániť svoje deti tak, ako by to urobila dobrá matka, súd ju potrestá spôsobom, ktorý následne potrestá deti. Keď sa pokúša súd presvedčiť o tom, aké nebezpečie predstavuje otec, považuje sa to za jej nedostatočnú spoluprácu a snahu o odcudzenie detí otcovi.
V našej ešte stále sexistickej spoločnosti sú to matky, ktoré poskytujú prevažnú časť starostlivosti o dieťa. V takmer všetkých nebezpečných prípadoch otec do obdobia, kedy sa matka obrátila na súd, povolil alebo požadoval, aby práve ona zabezpečovala väčšinu starostlivosti o dieťa. Mimo súdu by sme to chápali ako priznanie otca, že matka je dobrý rodič. Koniec koncov, aká je šanca, že keď sa matka rozhodla opustiť svojho násilníka a nahlásiť jeho týranie, tak sa zrazu zbláznila alebo je nespôsobilá? A napriek tomu sa tento nepravdepodobný scenár bežne používa násilníkmi a súdmi a podporujú ho i znalci s nedostatočným vzdelaním v oblasti domáceho násilia, ktorí uveria práve násilníkovi. Skutočnosťou je, že sa jedná o prax, ktorá je lepšie chápaná ako patologizácia obete.
Medicínsky výskum zaoberajúci sa se nepriaznivými detskými skúsenosťami (ACE – Adverse Childhood Experiences) z Centra pre kontrolu a prevenciu chorôb ide hlboko do jadra toho, čo je najlepší záujem dieťaťa. Deti vystavené domácemu násiliu a zneužívaniu budú žiť kratšie a budú trpieť celoživotnými zdravotnými a sociálnymi problémami. Väčšina škôd nie je spôsobená bezprostrednými fyzickými zraneniami, na ktoré sa súdni profesionáli zameriavajú, ale tým, že deti žijú v strachu a strese. Napadnutie verdiktu o zverení detí do starostlivosti otca je obvykle posledná šanca, ako zachrániť deti pred hroznými následkami.
Kritickou otázkou pre súdy je, či môžu deti pred týmito dôsledkami chrániť. Súdy, které nemajú informácie o ACE, tento problém ani potrebu znížiť strach a stres detí nezohľadňujú. Bežne považujú strach detí pred zneužívaním za prekážku pre usporiadanie sporu spôsobom, ku ktorému chce súd dospieť, namiesto varovania, že tieto výsledky sú pre deti škodlivé.
Štúdia Saunders je vedecký výskum Národného inštitútu Ministerstva spravodlivosti USA o kvalifikácii sudcov, právnikov a hodnotiteľov, ktorí reagujú na prípady domáceho násilia. Väčšina súdnych profesionálov nemá špecifické znalosti o domácom násilí potrebné k rozpoznaniu a reakcii na domáce násilie. Majú tendenciu byť odborníkmi v oblasti práva alebo psychológie a duševných chorôb, ale nie v oblasti domáceho násilia alebo sexuálneho zneužívania detí. Neveria pravdivým hláseniam o zneužívaní a trestajú dobré matky za to, že svoje deti chránia.
Inými slovami, súdy, ktoré nepoužívajú ACE, minimalizujú zneužívanie a súdy, ktoré nepoužívajú Saunders, neveria pravdivým správam o domácom násilí a zneužívaní detí. A deti prichádzajú o poslednú šancu prekonať strašné dôsledky vďaka tomu, že sú v detstve vystavené nepriaznivým skúsenostiam (ACE).
Čo sa stane, keď súdy reagujú na prípady, ktorým v zásade nerozumejú? Keď odmietnu zobrať do úvahy súčasný vedecký výskum? Keď sa spoliehajú na profesionálov, ktorí nie sú odborníkmi na domáce násilie a zneužívanie detí? Keď tolerujú predpojatosť pohlaví alebo pokiaľ nedokážu vyšetriť svoje najtragickejšie chyby? Deti naďalej trpia kvôli vystaveniu nepriaznivým detským skúsenostiam (ACE). Miera vrážd v dôsledku domáceho násilia začína opäť stúpať. A sú to predovšetkým milované deti, ktoré väčšinou v tichosti trpia.
V súvislosti s iným vedeckým výskumom nová štúdia Meier z Národného inštitútu spravodlivosti potvrdila, že rodinné súdy nesprávne vyšetrujú väčšinu prípadov domáceho násilia. Tieto nebezpečné chyby súdov nie sú neočakávané. Všetky štandardné súdne omyly súvisia s tým, že súdy sa prikláňajú na stranu nebezpečných páchateľov a konajú proti ochrane detí. Dnes sa naše súdy bežne mýlia, keď sa jedná o ohrozené deti.
Žiadny sudca nechce deťom ublížiť. Dokiaľ však nebudú mať účinný mechanizmus na reformu neúspešných postupov a nebudú do svojej praxe integrovať súčasný vedecký výskum, súdy budú i naďalej ničiť životy detí. Mnoho súdov reagovalo na miestnu tragédiu tým, že poprelo zodpovednosť, a tvrdí, že musíme pripustiť, že niekedy budú deti zavraždené.
Zákon „bezpečné dieťa“ je pre tých z nás, ktorí nie sú ochotní akceptovať časté vraždy detí a neustále týranie detí. Náš návrh urobil zdravie a bezpečnosť detí prioritou. Hovorí sa, že súdy musia integrovať súčasný vedecký výskum. Tieto súdy musia uplatňovať multidisciplinárny prístup, ktorý zahŕňa odborníkov na domáce násilie a sexuálne zneužívanie detí, ak sú ústrednou témou prípadu. Tieto súdy musia viesť predbežné vypočúvania vo veciach zneužívania obmedzené iba na otázky týrania, aby tyrani nemohli odvrátiť pozornosť na menej dôležité záležitosti, a aby bolo možné požiadavky vyriešiť rýchlo a bezpečne. Smeruje k tomu, aby sudcovia a ďalší súdni profesionáli boli vyškolení v súčasnom vedeckom výskume a rekvalifikovaní tak, aby prestali používať dezinformácie, ktoré počúvali počas svojej kariéry. Zákon o bezpečnom dieťati hovorí, že štáty by mali agentúram zaoberajúcim sa domácim násilím poskytnúť ďalšie finančné prostriedky, aby obhajcovia obetí domáceho násilia mohli pomáhať školením súdnych profesionálov a slúžiť ako znalci.
Prečo by mal nejaký štát odsúvať reformy chrániace deti? Nezabudnime, že súdne prípady zneužívania sú poslednou možnosťou, ako zachrániť deti pred následkami vystavenia nepriaznivým detským skúsenostiam (ACE), a v príliš mnohých prípadoch je to posledná šanca, ako tieto deti zachrániť.
Barry Goldstein