Ako spoločnosť manipuluje tých, čo prežili týranie zo strany narcistov, sociopatov a psychopatov
Ako autorka, ktorá píše pre tých, čo prežili týranie, som komunikovala s tisíckami ľudí, ktorých život bol ovplyvnený zhubnými narcistami, sociopatmi a psychopatmi v roli partnerov, priateľov, členov rodiny, spolupracovníkov či dokonca šéfov. Počas mojej práce som si všimla jedno spoločné: spochybňovanie a manipulovanie tých, čo týranie prežili.
Táto forma sekundárneho manipulovania a spochybňovania je neuveriteľne bolestivá a to najmä vtedy, keď ide o odborníkov, priateľov a členov rodiny, ktorí by mali dotyčným poskytovať podporu na ich ceste uzdravovania. Sekundárna manipulácia zo strany týchto ľudí dotyčného nielen ďalej izoluje, ale v skutočnosti aj spomaľuje proces uzdravovania. Nedokážem vám povedať, koľkokrát sa na mňa s prosbou o pomoc obrátili obete týchto ľudí, aby mi porozprávali o bolestivých dopadoch toho, že ich priateľ, člen rodiny, duchovný či dokonca terapeut spochybňoval preto, lebo nebol správne informovaný a niekedy dokonca obviňoval samotnú obeť týrania.
Ariel Leve, ktorá to prežila, hovorí o tom, že táto forma sekundárnej manipulácie je pre obeť neuveriteľne traumatizujúca: „Nebolo to len o tom, že moja realita nebola braná do úvahy, ale že bolo zmenené moje vnímanie reality … neboli to tie najhlasnejšie a najdesivejšie výbuchy, ktoré spôsobili tú najväčšiu škodu; nebolo to fyzické násilie, slovné týranie, nedostatočné hranice a neprijateľné správanie. To, čo spôsobovalo tú najväčšiu ujmu, bolo popieranie toho, že tieto udalosti sa niekedy vôbec stali … vymazanie týrania bolo horšie než samotné týranie.“
Ako sme ublížili tým, čo to prežili? Ako im môžeme pomôcť?
Najprv chcem povedať, že je veľa vynikajúcich terapeutov, koučov, pisateľov a obhájcov, ktorí sú dobre informovaní o účinkoch toho, keď je niekto vysoko manipulatívne, narcistické indivíduum. Nanešťastie sú aj odborníci a laici, ktorí nevedome opätovne traumatizujú obete kvôli nedostatku poznatkov o tom, ako fungujú taktiky skrytej manipulácie – ako aj dopad tohto druhu traumy. Niektoré obete majú dokonca aj nesprávne stanovenú diagnózu od svojho terapeuta, keď v skutočnosti trpia v dôsledku posttraumatickej poruchy po rokoch chronického týrania.
Je veľmi dôležité naučiť sa správne komunikovať s tými, čo prežili týranie zo strany zhubných narcistov – tých, ktorí nemajú empatiu, ktorí druhých zneužívajú pre vlastný zisk, ktorí druhých chronicky týrajú a ktorí nepoznajú výčitky svedomia za svoje činy.
Tu sú bežné chyby, ktorých sa ľudia dopúšťajú pri komunikácii s obeťami tohto druhu zákerného násilia:
1) Týranie považujú za otázku „kompatibility“, zlého rozchodu, zlej komunikácie alebo minimalizujú patologické správanie tyrana tým, že ho prirovnávajú k správaniu nejakého chrapúňa. To, čomu ako spoločnosť potrebujeme rozumieť je, že zhubný narcizmus nie je „každodenný“ problém. Hoci narcizmus nemôžeme úplne presne napasovať do nejakého spektra, mnohé obete zotavujúce sa z traumy emocionálneho týrania, sa stretli s jednotlivcami na extrémnom konci tohto spektra. Stretli sa s bezohľadnými jednotlivcami, ktorí ich systematicky pripravovali o ich sebahodnotu a istotu. Obete zhubných narcistov často trpia emocionálnym, psychickým, spirituálnym, finančným a niekedy sexuálnym či fyzickým násilím.
Niekto, kto je zhubný narcista, má charakteristiky, ktoré ďaleko presahujú sebeckosť, sebastrednosť či samoľúbosť. Majú antisociálne črty ako je absencia výčitiek svedomia, neschopnosť prispôsobiť sa spoločenským normám, impulzívnosť, agresivita a absencia svedomia. Je to niekto, kto vie byť nehumánne krutý a používať psychické aj fyzické násilie iba preto, aby boli naplnené jeho potreby. (Všetky tieto prejavy však môžu byť pred zrakmi verejnosti skryté.)
Narcista alebo sociopat nie je „iba“ niekto, kto podvádza, hrá sa s tebou alebo má jednoducho komplikovanú povahu – a nesmieš k nemu ani takto pristupovať. Sú to ľudia, ktorí sú chronicky tyranizujúci, manipulatívni, záludní a nemilosrdní. Ich správanie sa môže dokonca vystupňovať do hrozných násilníckych činov.
Či si terapeut, obhajca obetí, vykonávateľ štátnej moci, člen rodiny či priateľ obete, buď veľmi ostražitý, aby si neradil tak, akoby sa jednalo o bežných narušených toxických ľudí. Napr. niekedy „priama, otvorená komunikácia“ alebo asertívnosť môže v skutočnosti tyrana rozzúriť alebo mu poskytnúť informácie, ktoré títo manipulátori môžu použiť ako muníciu. Obete potrebujú stratégie, ktoré sú šité na mieru nebezpečným aspektom odchodu z takéhoto vzťahu.
Rovnaká rada, akú dávať niekomu, kto vie, čo je empatia, sa absolútne nemôže dávať niekomu, u koho empatia absentuje a kto zámerne a sadisticky spôsobuje druhému ujmu.
2) Prerušujú kľúčové črty procesu uzdravovania tým, že sa snažia, aby sa obeť „rýchlo“ zotavila. Hoci je každá cesta uzdravovania jedinečná, cesty obetí narcistického týrania majú mnohé podobnosti, pretože u nich boli použité rovnaké manipulatívne taktiky. Obeť pravidelnej zákernej manipulácie (gaslightingu) trpí extrémnymi dopadmi spôsobenýmirozpormi vo vnímaní reality (kognitívna disonancia). Snaží sa uviesť do súladu falošný obraz tyrana, na ktorý sa na začiatku „namotala“, so skutočným bezcitným a chladným egom tyrana.
V dôsledku toho majú obete sklony dookola premýšľať o incidentoch týrania aj počiatočného „bombardovania láskou“, ktoré sa im dostávalo zo strany svojho tyrana. Zmätení prihliadajúci (poradcovia, priatelia, členovia rodiny) môžu predpokladať, že obeť sa jednoducho „zasekla“ alebo „sa nevie pohnúť ďalej“, pretože neustále premýšľa nad týraním. To, čomu absolútne nerozumejú je skutočnosť, že toto neustále premýšľanie a analyzovanie je dôsledkom prežitej traumy. Tí, čo prežili akúkoľvek formu týrania, sa vždy pokúšajú prehrabávať sa cez myšlienky, pocity a spomienky, ktoré im spôsobili tento rozpor vo vnímaní reality. Preto majú sklony opakovane hovoriť o tom, čo zažili – pretože sa pokúšajú poskytnúť logický opis traumy, ktorú prežili.
Prerušiť proces neustáleho premýšľania spôsobom, ktorý je posudzovačný a nepotvrdzujúci realitu, je obzvlášť škodlivý pre obeť, ktorá sa práve snaží prísť na to, čo sa jej stalo. Hoci určite môžeš poskytnúť tipy zdravších alternatív voči nadmernému premýšľaniu, neposudzuj toto premýšľanie ako „defekt“ na strane obete. Je to normálna súčasť cesty uzdravovania. Zdravý spôsob, ako toto premýšľanie prerušiť, môže byť položiť si otázku, čo môže urobiť obeť preto, aby lepšie opätovne nadviazala spojenie s realitou týrania, ktorú prežila a viesť ju k urovnaniu tohto rozporu vo vnímaní reality tým, že uzná neusporiadanú povahu alebo taktiky tyrana. Toto pomôže zmenšiť účinky zákernej manipulácie (gaslightingu).
3) Zodpovednosť za činy tyrana pripisujú obeti a zlyhávajú v rozpoznaní dopadu traumy. Rozumiem tomu, že odborníci na duševné zdravie možno liečia iba obeť, takže niektorí z nich môžu mať pocit, že nemôžu hovoriť o činoch tyrana. Niektorí vykonávatelia štátnej moci môžu byť zmätení a klásť si otázku, prečo obeť tyrana nezažaluje alebo na druhej strane môžu tyrana obhajovať. Priatelia a rodina môžu takisto váhať v posudzovaní situácie, do ktorej nie sú úzkozapojení. No okrem toho, aby viedli obeť tak, aby tyrana opustila bezpečným spôsobom, prehnane sa zameriavať na to, čo musí robiť obeť v počiatočných štádiách uzdravovania, môže byť veľmi škodlivé.
Neustále v počiatočných týždňoch uzdravovania žiadať obeť, aby sa „pozrela do seba“, môže dokonca znamenať to, že vinu pripisujú jej. Terapeuti, vykonávatelia štátnej moci a blízki musia uznať dopady traumy, ktorá sa u obete rozvinula počas jej vzťahu s tyranom. Táto trauma sa vytvorila intenzívnymi emocionálnymi skúsenosťami v cykle týrania. Poskytnúť obetiam tipy a nástroje, aby sa postupne vymanili z toho, čo Dr. Patrick Carnes nazýva „puto zrady“, je pre ich cestu uzdravovania nevyhnutné.
Obete zhubných narcistov počuli mnohé obmeny výrokov, ktoré ich zosmiešňujú a to dokonca aj na samotnom začiatku ich cesty uzdravovania:
„Musíš sa toho vzdať.“
„Musíš ísť ďalej.“
„Možno si spoluzávislá.“
„Hovorme o tebe, nie o ňom.“
„Prečo si pri ňom tak dlho zostala? Poďme sa na to pozrieť.“
Tieto výroky môžu vychádzať z toho, že obeť si má osvojiť svoj vplyv. No keď sú vyslovené na začiatku uzdravovania, môžu obeť opätovne traumatizovať. Obeť v tomto štádiu je obyčajne veľmi pripútaná k svojmu tyranovi. Znamená to, že bez ohľadu na akékoľvek črty spoluzávislosti (ktoré sa na ňu vôbec nemusia vzťahovať), sa možno pripútala k tyranovi v snahe jednoducho prežiť toto zneužívanie.
Dr. Joe Carver (2006) píše o duálnom dopade tohto puta a kognitívneho nesúladu vo svojom článku: “The Small Kindness Perception”:
“Kombinácia “štokholmského syndrómu” a “kognitívneho nesúladu” produkuje obeť, ktorá je pevne presvedčená o tom, že vzťah je nielen akceptovateľný, ale takisto nevyhnutne potrebný pre to, aby vôbec prežila. Má pocit, že by sa duševne zrútila, keby tento vzťah skončil. V dlhodobých vzťahoch obete do vzťahu investovali všetko. Vzťah teraz rozhoduje o ich sebaúcte, sebahodnote a emocionálnom zdraví.
Je dôležité povedať, že štokholmský syndróm aj kognitívna disonancia (rozpor vo vnímaní) sa vyvíjajú nedobrovoľne. Obeť zámerne neobjavuje tento postoj. Oboje sa rozvíja ako pokus o existenciu a prežitie v ohrozujúcom a kontrolujúcom prostredí a vzťahu … Obete sa snažia prežiť. Ich osobnosť si rozvíja pocity a myšlienky potrebné pre prežitie tejto situácie a zníženie svojho emocionálneho a fyzického rizika … Obeť sa pokúša prežiť a snaží sa, aby vzťah fungoval. Keď dospeje k rozhodnutiu, že to nefunguje a nedá sa to napraviť, potrebuje našu podporu, keď trpezlivo očakávame na jej rozhodnutie vrátiť sa k zdravému a pozitívnemu životnému štýlu.”
Toto traumatizujúce puto je silné a vyžaduje si pozornosť. Nebol to normálny rozchod. Obeť v tomto bode prešla obrovskou manipuláciou a potrebuje spracovať to, čo jej tyran spôsobil skôr, než sa posunie ku krokom, ktoré budú aktívne podporovať jej uzdravovanie. Potrebuje sa spojiť so slovníkom týrania, ktoré prežívala. To je dôvod, prečo potrebuje rozprávať najprv o svojom tyranovi – ustanoviť si používané taktiky a ich účinky – predtým, než sa pokúsi reálne sa posúvať dopredu.
4) Mylne pokladajú tyrana za niekoho, kto to myslí dobre a komunikujú týmto spôsobom s obeťou. Narcisti alebo sociopati zvyknú byť veľmi očarujúci a dokážu namotať, podviesť a zmanipulovať aj tých najzručnejších odborníkov.Podobne ako Dr. Roberta Hare, tvorcu Kontrolného zoznamu psychopatov, ktorý priznáva, že sa nechal podviesť aj napriek svojej odbornosti!
Počul som veľa hororových príbehov o tom, čo sa stalo, keď obete narcistov vstúpili do párovej terapie so svojimi tyranmi. Horúca linka domáceho násilia v skutočnosti neodporúča párovú terapiu, pretože v tyranizujúcom vzťahu je silná nerovnováha moci. Byť v terapeutickej miestnosti spolu s tyranom znamená poskytovať mu prístup k tomu, aby manipuloval terapeuta a ďalej zákerne manipuloval obeť!
Ako uvádza Horúca linka domáceho násilia:
“Primárny dôvod, prečo neodporúčame párové poradenstvo je skutočnosť, že týranie nie je vzťahový problém. Párové poradenstvo naznačuje, že k tyranizujúcemu správaniu prispievajú obidve strany, no rozhodnutie zneužívať leží výhradne na strane tyrana. Zameriavať sa na komunikáciu či iné vzťahové problémy odkláňa pozornosť od tyranizujúcehosprávania a v niektorých prípadoch ho môže ešte podporovať. Okrem toho si terapeut nemusí byť vedomý toho, že vo vzťahu je týranie prítomné a môže nezámerne podporovať pokračovanie či eskalovanie týrania.”
Toto je niečo, čo je potrebné mať na mysli, keď hovoríme o „zámeroch“ tyranizujúceho jednotlivca, aj keď poskytujete iba poradenstvo „jedného s jedným“. Snaha odkloniť sa od tyranizujúceho správania či ho zľahčovať alebo nesprávne čítať „zámery“ tyrana môže mať na obeť neúmyselný negatívny účinok v tom zmysle, že bude vnímať, že jej realita nie je hodná uznania. Pre ktoréhokoľvek priateľa či člena rodiny obete komunikovať myšlienku, že „nemyslím si, že by ti tento človek chcel ublížiť“, nie je iba škodlivé, ale zvyčajne je to aj falošné.
Tyran sa vždy snaží mať obeť pod kontrolou. Jeho zámery sú v tomto ohľade jasné. „Normálny chrapúň“ a toxický človek sú v tomto ohľade odlišní. No keď je jasné, že obeť je emocionálne terorizovaná, neexistuje absolútne žiadny dôvod, aby niekto „pochyboval“ o zámeroch tyrana, keď je jeho zámerom ubližovať.
Zdravšou alternatívnou obdobného výroku môže byť: „Zdá sa, že tento človek ti hrozne ublížil a zatiaľ neurobil nič preto, aby s tým prestal, hoci si ho na to upozorňovala. Poďme sa pozrieť na to, ako sa môžeš starať o seba a odpútať sa od neho.“
Veľký obraz
Niektorí tyrani majú viac sadistické sklony ako iní. Niektorým chýba empatia, kým iným chýba aj svedomie. Ak chceš pomôcť akejkoľvek obeti psychického týrania zo strany zhubného narcistu, musíš jej pomôcť rozpoznať myseľ takéhoto bezohľadného človeka – nie ju viac manipulovať, aby verila, že má do činenia s niekým, kto vie, čo je empatia alebo výčitky svedomia. Empatiu, súcit a neposudzovanie musíš ponúkať obeti, nie tyranovi.
Nakoniec všetci tyrani majú problémy s vlastným vnímaním nárokovania si určitých vecí, potrebou kontroly, ovládania iných a hrozivým nedostatkom empatie. Namiesto toho, aby sa spoločnosť zameriavala na obeť, je čas, aby sa prebudila a videla tyranizujúcu povahu prenasledovateľa obete.