“Negatívne skúsenosti v detstve sú najväčšou hrozbou pre verejné zdravie, ktorému dnes čelí náš národ, ktorej sa však nevenuje pozornosť.” – Dr. Robert Block, MD, bývalý prezident Americkej akadémie pediatrov
Veľká časť spoločnosti si spája výrazy „trauma“ a „posttraumatická stresová porucha“ s vojnovými veteránmi, no zabúdame na deti, ktoré vyrastajú vo vojnových zónach doma a v dôsledku toho trpia psychickým zjazvením v najcitlivejších vývinových štádiách svojho života. Zanedbávanie, zlé zaobchádzanie, opustenie či akákoľvek forma sexuálneho, emocionálneho a fyzického zneužívania (ako sa to deje zo strany toxických, narcistických rodičov) na nich zanecháva zničujúci a dlhodobý dopad, čo potvrdzujú výskumy, napr. Štúdia o nepriaznivých skúsenostiach z detstva.
Ako uvádza odborník na traumu Bessel van Der Kolk, autor knihy „The Body Keeps the Score“, keď ide o zneužívanie v detskom veku, náš mozog sa doslovne môže zmeniť a preprogramovať na strach. Štúdie potvrdzujú, že slovná agresivita zo strany rodičov má dopad na kľúčové oblasti mozgu, súvisiace s učením, pamäťou, robením rozhodnutí a reguláciou pocitov (Choi et. al, 2009; Teicher, 2009). Trauma v detskom veku môže ovplyvniť naše ovládanie impulzivity, zvýšiť pravdepodobnosť látkového zneužívania, ovplyvniť spôsob, akým vnímame ohrozenie a vystaviť nás množstvu zdravotných problémov v dospelom veku (Bremner, 2006; Shin et. al, 2006).
Podľa výskumov môže trauma v detskom veku ovplyvniť náš mozog nasledovne:
- Naša amygdala – ktorá ovláda našu reakciu na boj alebo útek, ďalej našu reguláciu pocitov a naše nálady – sa v dôsledku traumy stáva hyperaktívnou a zväčšuje sa. V dôsledku toho sa môžeme stať, že na emócie a potenciálne hrozby budeme reagovať extrémne.
- Náš hippocampus, časť mozgu zaoberajúca sa učením a pamäťou, sa scvrkne. To spôsobuje, že traumatické spomienky nedokážeme efektívne spájať a ich dopad zostáva veľmi silný.
- Trauma môže brzdiť fungovanie prefrontálneho kortexu, čo je centrum nášho výkonného fungovania, rozhodovania a úsudku. To môže ovplyvniť našu schopnosť regulovať naše emocionálne reakcie ako aj naše schopnosti plánovať, sústrediť sa a organizovať.
Dobrá správa je, že uzdravovanie môže pomôcť zmierniť niektoré z týchto dopadov. Mozog sa dá takisto preprogramovať opačným smerom – napr. meditáciou, čo spôsobuje opačný účinok v tých istých častiach mozgu, ktoré ovplyvňuje trauma. No mozog a psychika detí sú také poddajné, že dopady chronického emocionálneho a verbálneho zneužívania, nehovoriac o fyzickom, zanechávajú na dotyčnom desivú stopu, ktorá sa tiahne do dospelosti. Vytvára potenciál pre rozvoj komplexnej traumy a to najmä vtedy, keď je dotyčný v dospelosti opäť zneužívaný. Bez primeranej intervencie, podpory, utvrdzovania a ochranných faktorov má táto forma násilia potenciál zmeniť životnú dráhu dotyčného človeka.
Tu je päť spôsobov, akými môžu tvoji toxickí rodičia ovplyvniť tvoj život až do dospelosti:
1. V tvojom živote opakovane prebiehajú staré traumy.
Freud to nazýval opakovanou kompulziou, psychológovia to označujú ako účinok „formovania v detstve“ či „opakovaným odohrávaním traumy“ a tí, čo to prežili, vravia: „Ó, Bože, toto už nie!“ Cyklus opakujúcej sa traumy je reálny. Je deštruktívny. A jeho korene sú v detstve.
Divili ste sa niekedy, prečo niektorých ľudí stále priťahujú toxickí ľudia a prečo tých stabilných považujú za „nudných“? Možno v detstve zažili traumu.
Keď dieťa zažije traumu, normálnym sa preňho stáva chaos, pretože si zvyklo na vysoko stimulujúce prostredie, ktoré ovplyvnilo jeho nervový systém a psychiku. Jeho zápas o prežitie v detstve v ňom v dospelom veku zanecháva prázdno, ktoré často napĺňa podobnými zápasmi.
Musíme mať na pamäti, že narcistickí rodičia sa vôbec neodlišujú od narcistických tyranov vo vzťahoch. Svoje deti „bombardujú láskou“ (prehnane im lichotia a vychvaľujú ich), keď od nich niečo chcú, nezdravo ich prepájajú s ostatnými súrodencami tak, že ich stavajú proti sebe a znevažujú ich prehnanou kritikou, útokmi hnevu, slovným a emocionálnym zneužívaním.
Takisto im prejavujú občasnú náklonnosť – v dôležitých obdobiach si ich nevšímajú, no potom im zrazu „hodia odrobinky svojej pozornosti“, aby v nich živili nádej, že ich majú radi.
V detstve sa stávame tak silne závislými od šialených účinkov emocionálneho týrania, že v dospelosti sme oveľa intenzívnejšie priťahovaní partnermi, ktorí opakujú podobný chaotický efekt ako naši narcistickí rodičia.
Po biochemickej stránke nás priťahujú tí, ktorí nám pripomínajú našich predátorov z detstve, pretože odrážajú chaos, ktorý sme prežívali v detstve. Keď sa „bombardovanie láskou“ zmení na znevažovanie, naše telo sa po biochemickej stránke pevne spojí s našimi zneužívateľmi. To spôsobuje, že na nich zostávame namotaní a nevieme sa od nich oslobodiť.
Keď sme v dospelom vzťahu prepojení s predátorom, v tomto spojení dochádza k uvoľňovaniu rôznych chemických látok, ktoré vytvárajú veľmi silné puto a toto je ešte posilňované striedavými prejavmi krutosti a náklonnosti, príjemných zážitkov a trestov.
Ovplyvňuje to úroveň dopamínu, oxytocínu, adrenalínu, kortizolu a serotonínu, ktoré sú súčasťou pripútania, dôvery, strachu a stresu. Deti, ktoré zažili zlé zaobchádzanie, mávajú nižšiu úroveň oxytocínu, čo vedie k vyššiemu počtu nekritických vzťahov v ich dospelom veku (Bellis and Zisk, 2014).
Táto závislosť má aj psychickú zložku.
Keď sme deťmi narcistických rodičov, naše podvedomie vyhľadáva tyranizujúcich ľudí,
ktorí sa však tvária ako naši záchrancovia.
Podľa odborníčky na traumu Dr. Judith Herman tí, ktorí prežili traumu, „opakovane vyhľadávajú záchrancov“.
„Veľa zneužívaných detí sa drží nádeje, že keď vyrastú, budú môcť uniknúť a oslobodiť sa. No ich osobnosť, ktorá je formovaná v takomto silne kontrolovanom prostredí, sa v dospelom veku nedokáže dobre adaptovať. Tieto deti majú základné problémy s obyčajnou dôverou, autonómiou a iniciatívou. K úlohe z raného detstva – ustanovením nezávislosti a intimity – pristupujú s obrovským poškodením v oblasti starostlivosti o sebe, v poznávaní a pamäti, v identite a v schopnosti vytvárať stabilné vzťahy. V dospelom veku sú stále zajatcami svojho detstva a keď sa pokúšajú vytvoriť si nový život, znova a znova prežívajú traumu.“
„Bombardovanie láskou“ nás vťahuje do pasce vzťahov bez lásky a ďalej nás v nich udržiava
Deti narcistov sú aj v dospelom veku priťahovaní k narcistom, aby si vyplnili vnútornú prázdnotu. Hľadajú potvrdenie, ktoré nikdy nedostali a narcisti nám na začiatku veľa tohto potvrdenia ponúkajú vo forme ich „bombardovania láskou“, keď nás lákajú, aby sme im uverili, že sme pre nich dokonalými partnermi. Bažíme po ich nadmernej chvále, pretože nám chýba tento bezpodmienečný pozitívny vklad, po ktorom sme v detstve tak túžili, no nikdy sme ho neprijali.
Ako deti sme sa naučili prepájať zradu s láskou a boli sme naprogramovaní tak, aby sme vnímali zlé zaobchádzanie ako formu určitého spojenia. V skutočnosti to bolo jediné spojenie, ktoré nám bolo ponúkané. Tí, čo mali narcistických rodičov, potrebujú extra dávku uzdravovania. Musíme sa nielen odučiť všetky nezdravé názory, ale takisto musíme svoje telo aj myseľ očistiť od všetkej známej toxicity.
Keď sú konečne odstránené strachy z nášho detstva, s odporom sa stretávame s pokojom a stabilitou; naše telá aj mysle sa musia prispôsobiť základnej úrovni bezpečia a istoty predtým, že pre nás začnú byť príťažlivé zdravé vzťahy.
„Pohnútka naplniť a uzdraviť traumu je taká silná a neústupná ako symptómy, ktoré vytvára. Nutkanie vyriešiť traumu prostredníctvom jej opätovného prežívania môže byť silná a kompulzívna. Sme nerozpletiteľne vťahovaní do situácií, ktoré pripomínajú pôvodnú traumu zrejmými aj nezrejmými spôsobmi … Opätovné prežívanie traumy sa môže diať v intímnych vzťahoch, v pracovných situáciách … dospelí, na širšej vývojovej škále, budú vo svojom každodennom živote opätovne prežívať traumu.“ Peter A. Levine, Waking the Tiger: Healing Trauma
Napr. dcéra, ktorú jej zneužívajúci otec nemal rád, môže skončiť tak, že v dospelosti bude mať citovo neprístupných, či dokonca sociopatických partnerov kvôli tomu, že má v sebe vštepené vnímanie toho, že je bezcenná. Krutosť je pre ňu veľmi dobre známa a zneužívatelia len podporujú jej poddajnosť a schopnosť rýchlo sa otriasť z incidentov zneužívania. Je zvyknutá na rolu opatrovníka – starať sa o potreby niekoho iného a zanedbávať svoje vlastné. Podvedome bola „naprogramovaná“ vyhľadávať nebezpečných ľudí, pretože sú pre ňu tí „normálni“, ktorí spôsobujú, že nadväzuje vzťahy, v ktorých prežíva muky.
Tí, ktorí sú v detstve zneužívaní, si v dospelosti môžu vziať za partnerov tyranizujúcich ľudí, mať nimi deti a investovať svoj čas, energiu a prostriedky do ľudí, ktorých snahou je zničiť ich. Čítala som nespočetné množstvo listov od tých, čo boli vychovaní toxickými rodičmi a skončili v manželstvách, kde boli dlhodobo zneužívaní.
Ak sa tieto rany neliečia a ak sa tento cyklus nikdy nepreruší, prvých osemnásť rokov života môže doslova ovplyvniť celý jeho zvyšok.
2. Slovné a emocionálne zneužívanie ťa naprogramovalo na sebazničenie a sebasabotovanie
Narcistickí rodičia vystavujú svoje deti prehnanej kritike, krutým trestom a bezcitnému prehliadaniu ich základných potrieb. Aby tieto deti prežili, sú odkázané na tých, čo im poskytujú jedlo a strechu – čo znamená, že musia hrať podľa pravidiel svojich toxických rodičov, ak chcú žiť. Toto vytvára niečo, čo Dr. Seltzer nazýva maladaptívne „programy na prežitie“, ktoré si tieto deti nesú do dospelosti. Sú to návyky ako za každú cenu sa všetkým páčiť, obetovať vlastné potreby kvôli starostlivosti o iných, pocity „sebeckosti“ pri úsilí o dosiahnutie svojich cieľov a tlmenie „vlastného svetla“, aby sme boli neviditeľní za účelom toho, aby sme sa nestali terčom niekoho.
„Možno si sa skoro naučil, že tvoje potreby nie sú také dôležité ako potreby ostatných. Nedostatok empatie od partnera alebo opatrovníka, zanedbávanie, obviňovanie, kritika, zlyhanie prijímať ťa takého, aký si a oceňovať tvoje kvality a podobné skúsenosti spôsobili, že si uveril, že potreby iných majú prednosť pred tvojimi.“ Nina W. Brown, Children of the Self-Absorbed: A Grown-Up’s Guide to Getting Over Narcissistic Parents
Nedostatok bezpečia a istoty v dôležitých obdobiach vývoja môže vytvoriť deštruktívne, neisté štýly pripútania v dospelosti, čo spôsobuje, že nás priťahujú ľudia, ktorí nenaplnia naše potreby a sklamú nás – znovu a znovu.
Deti narcistov to môže takisto viesť k tomu, že budú sabotovať seba v dôsledku toho, že boli znevažované v období, keď bol ich mozog veľmi náchylní na škodlivé dopady traumy. V reakcii na psychické násilie sa u detí narcistických rodičov rozvíja pocit toxickej hanby, sebaobviňovania a neústupnej vnútornej kritiky, čo spôsobuje, že majú pocit, že nie sú hodné tých úžasných vecí, ktoré život ponúka.
Deti narcistov môžu byť presvedčené, že nie sú dosť dobré alebo sa môžu vydať opačným smerom: môžu sa z nich stať perfekcionisti v snahe dokázať druhým, že na to majú. V každom prípade im chýba sebapotvrdenie a vnútorná stabilita, ktoré vychádzajú iba zo zdravej sebalásky.
3. Ich štandardnými mechanizmami na prežitie sa stávajú závislosti a disociácia (oddelenie sa )
Trauma môže ovplyvniť naše centrá odmeny v mozgu, čo spôsobuje, že sme náchylnejší na látkové zneužívanie a iné závislosti (Bellis and Zisk, 2014). Keď sme v takom mladom veku traumatizovaní, spôsobom na prežitie sa môže stať disociácia – mechanizmus prežitia, ktorý nás oddeľuje od našich vlastných skúseností, od nášho tela a sveta. V závislosti od závažnosti traumy môžu mať deti, ktoré prežili zneužívanie, problémy s návykovým správaním v dospelosti.
„Ľudský mozog je orgán, ktorý je formovaný skúsenosťami. Ak si najmä v mladom veku v neustálom stave strachu, tvoj mozog je neustále v pohotovosti vnímania nebezpečenstva a snaží sa týchto hrozných pocitov zbaviť. Je zmätený, čo vedie k problémom s nadmerným hnevom, uzavretím sa a užívaním drog, aby si sa cítil lepšie. Tieto veci sú takmer vždy výsledkom toho, že mozog prežíva nebezpečenstvo a strach. Keď dospievaš a mozog je stabilnejší, tieto traumatické udalosti z detstva môžu stále spôsobovať zmeny, ktoré spôsobujú, že si veľmi vnímavý na nebezpečenstvo a málo vnímavý na príjemné veci každodenného života … Ak si dospelý a mal si dobrý život, keď sa stane niečo zlé, trochu to zraní malý kúsok celej štruktúry. No toxický stres v detstve v dôsledku opustenia alebo chronického násilia má všetko prestupujúci účinok na schopnosť dávať pozor, učiť sa, vnímať, z čoho druhí ľudia vychádzajú a naozaj to spôsobuje spúšť v celom sociálnom prostredí. A vedie to ku kriminalite, drogovej závislosti, chronickým chorobám, uväzneniu a opakovaniu traumy u nasledujúcej generácie.“ Dr. Van der Kolk,Childhood Trauma Leads to Brains Wired for Fear
Toto návykové správanie nie je ohraničené iba na alkohol či tvrdé drogy, môže ísť o gambling cez závislosť od sexu až k nezdravým vzťahom či sebapoškodzovaniu. Tí, ktorí majú toxických rodičov, môžu jesť viac alebo menej ako treba ako spôsob opätovného prevzatia kontroly nad svojím telom; môžu sa u nich rozvinúť poruchy príjmu potravy, môžu mať sklony k rizikovému sexuálnemu správaniu či iným kompulzívnym druhom správania, aby utíšili svoj nevyriešený žiaľ.
Nie je to o konkrétnej závislosti, ale o skutočnosti, že závislosť poskytuje únik z každodennej reality nesmiernej bolesti, depresie, úzkosti a hnevu a často je dôsledkom nevyriešených zranení z detstva.
4. Medzi deťmi, ktoré prežili zneužívanie, je rozšírená samovražedná idealizácia
Pravdepodobnosť samovraždy narastá s nárastom nepríjemných skúseností z detstva a rovnako narastá aj riziko rozvoja chronických zdravotných problémov v dospelosti.
Keď bol niekto v detstve traumatizovaný a neskôr to zažil aj v dospelosti, výsledkom môže byť všetko prenikajúci pocit beznádeje a tiaže. Tí, čo prežili chronickú traumu, sú v dospelom veku obzvlášť zraniteľní voči riziku samovraždy a sebapoškodzovania, pretože tento cyklus zažili znova a znova. U tých, ktorí zažili štyri alebo viac takýchto skúseností v detstve, je až dvanásťkrát vyššia pravdepodobnosť samovraždy.
Táto naučená bezmocnosť vedie k presvedčeniu, že sa nič nezmení. Deti, ktoré to prežili, sa môžu cítiť ako „defektné“ alebo odlišné od iných kvôli nesmiernej nepriazni, ktorú prežívali. Budúcnosť sa im môže javiť ako neistá, ak sa im nedostalo podpory potrebnej pre uzdravenie.
5. Rozvíjajú sa nesúrodé vnútorné časti, ktoré akoby neboli v súlade s tvojím dospelým ja
Hoci mnohí počuli o „vnútornom dieťati“, už menej sa zaoberá skutočnosťou, že sa u človeka môžu rozvinúť početné vnútorné časti v dôsledku chronického zneužívania. Niektoré z nich sú tiet, ktoré sme skrývali, pridávali alebo minimalizovali v snahe zmierniť riziko zneužívania – napr. keď obete zneužívania krčia pred svetlami reflektorov, aby sa vyhli trestu či kritike za svoj úspech.
Potom sú to „časti“, ktoré sú obranné reakcie na samotnú traumu. Prejavujú sa sebasabotovaním, no v skutočnosti sú zavádzajúcimi pokusmi o ochranu. Tí, ktorí zažili traumu, sa môžu tak brániť pred tým, aby ukázali, kto naozaj sú, že sa úplne uzatvoria pred ľuďmi, ktorí by ich naozaj docenili. Toto celkom zničí možnosť skutočného spojenia s inými. Táto obranná stratégia môže byť mechanizmom na prežitie, ktorú si v mladosti rozvinuli, aby sa vyhli hrozbe poškodenia zo strany násilného rodiča. V detstve im to slúžilo, no v dospelosti ich to môže pripraviť o možnosť intimity s inými.
Je veľa ďalších spôsobom, ako sa môže sebasabotovanie prejaviť v závislosti od kontextu a typu zneužívania. Napr. chlapec, ktorý prežil traumu, si môže rozvinúť hypermužskú stránku, aby odvrátil spomienky na sexuálne zneužívanie. Dcéra hyperkritickej narcistickej matky si môže rozvinúť vnútornú časť, ktorá je prehnane nahnevaná a defenzívna na kritiku, či je konštruktívna alebo deštruktívna.
Bez ohľadu na to, či sú tieto „časti“ výsledkom traumy z detstva alebo z dospelosti, majú nám veľa čo povedať. Ich utišovanie alebo potláčanie ich iba zosilňuje v ich snahe ochrániť nás, takže namiesto toho potrebujeme počúvať, čo chcú, aby sme vedeli. Ich zdravá integrácia vyžaduje, aby sme sa naučili, pred čím sa nás snažia ochrániť a potrebujeme nájsť alternatívne spôsoby pre vytvorenie bezpečia vo svete, aby sme mohli napredovať.
Prestrihnutie emocionálnej pupočnej šnúry
Deti narcistických rodičov môžu začať svoju cestu uzdravovania tým, že budú pracovať s odborníkom, ktorý ich prevedie cez ich spúšťače, pomôže im spracovať traumy a naučiť sa viac o zdravých hraniciach. Napomôcť môže aj používanie techník uzdravujúcich myseľ a telo, jóga a meditácia. Každodenná zdravá životospráva je tiež dobrý spôsob ako nahradiť nezdravú biochemickú závislosť od toxicity. Je to prirodzený spôsob na uvoľňovanie endorfínov, ktorý nám poskytne „príval“ dobrých chemických látok bez toho, aby sme do svojho života pozývali toxických ľudí.
Pri uzdravovaní úžasne pomáha nijaký alebo len veľmi obmedzený kontakt s toxickými rodičmi. Minimálny kontakt spolu so silnými hranicami nám môže pomôcť detoxifikovať sa z účinkov ich krutosti a naučiť sa ako dýchať čerstvý vzduch. Takisto je potrebné prejsť procesom smútenia, keďže je veľmi pravdepodobné, že k rodičom pociťujeme aj napriek zneužívaniu veľmi silné puto (a v skutočnosti práve kvôli týraniu). Hľadajte pozitívne vzory a to najmä rovnakého pohlavia ako je tvoj toxický rodič, ktoré vám pomôžu preprogramovať model, o ktorý sa usilujete v intímnom vzťahu.
Rieš podvedomé vzorce správania tým, že budeš hovoriť o svojich presvedčeniach. Veľa detí narcistických rodičov je vytrénovaných veriť tomu, že nemajú hodnotu; je čas začať tieto vzorce prepisovať. Používaj pozitívne afirmácie, písanie denníka a priame adresovania tým potláčaným častiam samého seba, ktoré môžu sabotovať tvoj úspech. Iba vtedy, keď budeš naozaj cítiť, že si hodný úcty a súcitnej lásky na podvedomej úrovni, dokážeš sa vydať iným smerom, keď sa stretneš s toxicitou.
Napriek všetkým výzvam, ktoré tieto deti zažili, majú potenciál žiť víťazný život. Svoju nepriazeň môžu zmeniť na slobodu, pokoj a radosť. Majú úžasnú odolnosť, schopnosť adaptovať sa a poznajú mechanizmy na prežitie, ktoré im budú slúžiť, keď sa začnú uzdravovať.
1 komentár
Komentáre sú uzavreté.