Jeden zo základných odkazov, s ktorým sa zdieľame v publikácii „Ako rozprávať deťom príbehy“, sa dá lepšie pochopiť cez vnímanie vzťahu než cez rozprávanie samotné. Každý, kto svojim deťom rozprával príbehy (vrátane starých rodičov, učiteľov, opatrovníkov atď.) vie, že na konci dobrého príbehu to nie je iba o samotnom príbehu, ale o tom, že vy dvaja máte k sebe oveľa bližšie. Prečo?
Dnes sa v tejto oblasti robí veľa výskumov. Rozprávanie príbehov ľuďom pomáha zamerať svoju pozornosť, pamätať si informácie, rozvíjať empatiu a pohybovať sa v ťažkých životných situáciách. Takisto je to zábavné. Cez Google sa dá nájsť množstvo článkov na túto tému pre laikov i pre odborníkov. V skutočnosti je o tom napísaných toľko kníh, faktov a článkov, že sa v tom dá celkom ľahko stratiť. Hovoríme „stratiť“, pretože to, čo je zaujímavé, je skutočnosť, že takmer všetok tento výskum je zameraný na dopad príbehu na poslucháča. Inými slovami – výskum úplne zanedbáva vzťah medzi rozprávačom príbehu a jeho poslucháčom a obzvlášť vzťah, ktorý sa formuje po mnohopočetnom rozprávaní príbehov.
Ako rodičia a učitelia, ktorí denne rozprávajú príbehy, sme presvedčení o tom, že je to obrovská chyba. Tak často zažívame tento vzťah, že vieme, že podstatou rozprávania príbehu nie je samotný príbeh, ale práve vzťah. Práve cez intimitu a dôveru tohto vzťahu sa odovzdáva jeho skutočná hodnota (nie iba slová) od jedného človeka k druhému, od rodiča k dieťaťu. Je to tiež dôvod, prečo je každý rodič a opatrovník jedinečne pripravený, aby sa stal majstrovským rozprávačom príbehov – pretože nikto nepozná vaše dieťa lepšie než vy.
To, čo vedci dávali dokopy za posledných 70 rokov je skutočnosť, že rozprávanie príbehov je základný komponent toho, ako rozmýšľame, rozprávame a ako svojmu životu dávame zmysel. Sprostredkováva to naše sociálne štruktúry a zasahuje hlboko do nášho ľudského pôvodu. A dnes je to rovnako živé ako kedykoľvek predtým. No aby sme zaplnili medzeru vo vedeckom bádaní rozprávania príbehov, potrebujeme sa pozrieť niekde inde – na jednu zo základných teórií rozvoja človeka: teóriu vzťahovej väzby.
Základným princípom tejto teórie je, že zdravá väzba k jednému alebo viacerým rodičovským figúram v ranom detstve pomáha dieťaťu formovať zdravé vzťahy v neskoršom živote. Keďže vzťahy sú základom pre naše fungovanie, vedie to k množstvu žiadúcich výsledkov ako je akademický či kariérny úspech, duševné zdravie a pozitívne sebavedomie.
Na druhej strane deti, ktorým chýba zdravá väzba v detstve, majú sklony nadväzovať v dospelosti nedobré vzťahy a následne zápasia so školou, kariérou a rôznymi poruchami správania od úzkosti cez hnev až po vyhýbanie sa druhým.
Časopis „Psychology Today“ uvádza, že až 40 % detí v USA chýba zdravá vzťahová väzba k rodičom a preto je pravdepodobné, že v dospelosti budú mať problém nadväzovať zdravé vzťahy. Znamená to štyria z desiatich ľudí. Je však dôležité nezamieňať väzbu s láskou. Je celkom možné a dokonca aj pravdepodobné, že matka a otec môžu svoje dieťa milovať, no aj napriek tomu s ním nemajú adekvátnu vzťahovú väzbu.
Takže ako sa buduje vzťahová väzba? Tu je šesť základných pravidiel od Dr. Holly Ruhlovej:
1. Rozpoznávať a reagovať na podnety dieťaťa za účelom toho, aby ste mu venovali pozornosť
2. Zaujímať sa o to, o čo sa zaujíma dieťa
3. Byť s dieťaťom v synchronizovanom vzťahu
4. Zostávať pozitívnym
5. Meniť aktivity dieťaťa
6. Poskytovať mu emocionálnu podporu
Ak vám niekedy dieťa povedalo: „Porozprávaj mi rozprávku/príbeh“, možno ste si mysleli, že chce počuť iba dobrý príbeh, rozprávku. No ak pochopíme, že podstatou rozprávania príbehu je vzťah, začneme vnímať, že je to spôsob, akým sa dieťa dožaduje pozornosti. Toto priamo korešponduje s prvým pravidlom budovania vzťahovej väzby. Rozpoznanie tohto podnetu – dožadovania sa pozornosti – môže pomôcť mnohým rodičom vzdať sa stresu z vymýšľania dobrého príbehu. To, čo dieťa chce, je vždy o vás, nie o príbehu.
V našej knihe a blogu neustále odkazujeme na koncept rozprávačskej slučky – zo života dieťaťa zoberieme jeden-dva prvky, porozprávame o nich nápaditý príbeh a ukončíme to novým pohľadom na tieto reálne veci. Toto súvisí so základnými pravidlami č. 2 a 3. Zapojiť sa do rozprávačského vzťahu nie je tak veľmi o rozprávaní hocijakého príbehu. Začína tým, že venujete pozornosť prostrediu vášho dieťaťa a potom do príbehu začleníte niečo rozpoznateľné. To spôsobí, že vaše dieťa bude vedieť, že ho vnímate, že ho vidíte.
Zostať pozitívnym (základné pravidlo č. 4) je základom pre akýkoľvek príbeh, rozprávku pre deti. Môžeme tam zahrnúť aj nejaké konflikty či drámu, najmä s pribúdajúcim vekom dieťaťa, no dobrý príbeh by mal mať pozitívny výsledok a zanechať v dieťati dobrý pocit. To pomáha dieťaťu budovať vnímanie bezpečia a riešenia a ten dobrý pocit spájať s vami. Je to jedna zo základných čŕt rozprávania príbehu, rozprávky. Tým, že dieťaťu umožníte stretnúť sa v príbehu s ťažkou situáciou, potom poskytnete jej riešenie, mu dávate šancu nacvičovať si to pre reálny život.
Ak sa zaujímame o to, o čo sa zaujíma dieťa a ak reagujeme na jeho žiadosti o pozornosť (pravidlá 1 a 2), dobrý príbeh často vedie k hre. Ak ste sa niekedy stretli s unudeným dieťaťom, často je to preto, lebo jeho aktivity nie sú dostatočne rozmanité. Rozprávanie príbehov môže byť úžasný spôsob nie len toho, ako sa s dieťaťom spojiť, ale ako podnecovať jeho záujem o nové a odlišné aktivity (pravidlo 5).
A nakoniec – rozprávanie príbehov je jeden zo základných spôsobov, akými sa ľudia zdieľajú, riešia a napodobňujú emocionálne skúsenosti (základné pravidlo č. 6). Marco Iacaboni, priekopnícky neurovedec na UCLA, ktorý študuje zrkadlové neuróny, povedal: „Máme empatiu k vymysleným postavám… pretože doslova prežívame rovnaké pocity ako oni.“ Ak dieťa prežíva ťažké emócie, príbeh o myši alebo superhrdinovi, ktorý prežíva niečo podobné a potom to spracuje, mu môže poskytnúť lásku a pozornosť a zároveň mu poskytne vnímanie smerovania.
Rozprávanie príbehov je úžasný spôsob ako budovať vzťahovú väzbu. A zdravá vzťahová väzba vedie k vynikajúcemu rozprávaniu príbehov. Keď prestaneme rozprávanie príbehov vnímať ako rozprávanie príbehu a zameriame sa na vzťah, ktorý sa rozvíja medzi rozprávačom a poslucháčom (rodičom a dieťaťom), uvidíme skutočnú hodnotu rozprávania príbehov.
Začne nám dávať zmysel, prečo si ľudia zdokonaľovali túto zručnosť tisícky rokov. Buduje to vzťahy. Vzťahy budujú úspešní a emocionálne ukotvení ľudia. Je dôvod, prečo je rozprávanie príbehov také efektívne pri pomáhaní ľuďom zmierňovať svoje emócie, pamätať si informácie a sústreďovať pozornosť správnym smerom. Je to jeden z primárnych nástrojov, ktorý máme ako ľudské bytosti podobne ako prsty na rukách a chôdzu na nohách.
A najlepšie na tom je, že to patrí každému z nás a nie iba niekomu. Každý z nás je jedinečne vybavený, aby mohol rozprávať príbehy svojim deťom a tak s nimi budovať vzťah. Jednoducho nie je nikto iný, kto by to mohol vedieť lepšie.