Traumatická reakcia „bojuj“ je možno najviac nepochopená zo všetkých reakcií typu „bojuj“ – „uteč“ – „zmrzni“ – „lichoť.“ Dochádza k nej, keď sa to v nás spustí a impulzívne chceme útočiť. Deje sa to mnohými spôsobmi – nie len fyzicky (fyzický boj je možno tá najposlednejšia vec, ku ktorej inklinuje veľa preživších). Mnohí z tých, čo prežili traumu, sú svojím okolím – tými, čo nemajú správne poznatky o traume – vnímaní ako „komplikovaní.“ Volajú nás „tvrdohlaví“, niekedy dokonca „agresívni, útoční.“ Niekedy sme obviňovaní za správanie, ktoré je v skutočnosti inštinktívnym prejavom reakcie „bojuj.“
Traumatické reakcie neznamenajú, že nad tým, čo robíme a hovoríme, keď sa to v nás spustí, nemáme absolútne žiadnu kontrolu. No znamená to, že v tých chvíľach sme celkom premožení reflexom nervového systému, ktorý nemôžeme ignorovať. Znamená to: keď sa spustí naša reakcia „bojuj“, v tej chvíli máme problém urobiť čokoľvek okrem boja.
Niekedy táto reakcia vyzerá ako medziľudská agresia – vybuchujeme na druhých. Možno v danej situácii vystupujeme oveľa agresívnejšie, než by sa očakávalo.
Niekedy to vyzerá ako slovná agresivita. Vložíme sa do niečo, čo nepotrebuje ďalšie rozmazávanie, no využijeme príležitosť naplno artikulovať PRESNE to, čo si o tom myslíme.
Niekedy naša reakcia zahŕňa určitú formu fyzickej agresie – vnoríme sa do nejakej fyzickej aktivity ako je box či beh a robíte to do úplného vyčerpania.
Niekedy môže byť naša reakcia pasívno-agresívna. Neútočíme priamo, ale urobíme niečo, o čom vieme, že to dotyčnému spôsobí nepríjemnosti či frustráciu.
Táto reakcia býva chápaná zle, pretože ľudia, ktorí sa ocitnú v našej prítomnosti práve vtedy, keď sa to spustí, to často tiež schytajú.
Je ľahké prepokladať, že ten, čo prežil traumu, chce naozaj bojovať – a nie je to neférová domnienka, keďže druhí nedokážu čítať našu myseľ. A pre nás môže byť ľahké hnevať sa na seba za svoje bojovné reakcie. Ja osobne to nenávidím. Vtedy dokážem byť strašne sarkastický a nemám sa vtedy rád.
Často sa stáva, že pacientom sa to spustí práve počas psychoterapie a terapeuti, ktorí nemajú o traume dostatočné poznatky predpokladajú, že pacient to hrá a zaujmú obranný postoj. (Nanešťastie títo terapeuti často za túto reakciu obviňujú pacienta.)
Keď u nás dôjde k traumatickej reakcii, z ktorej nie sme nadšení – vrátane reakcie „bojuj“, musíme pamätať na to, že sme o ňu nežiadali. Keď sa to v nás spustí, nemáme úplnú kontrolu nad tým, čo robí náš nervový systém. Sme zodpovední za svoje správanie, vrátane nápravy, ktorú naše správanie spôsobí – no svoje traumatické reakcie, aj tie, čo sa nám nepáčia, musíme vnímať so súcitom.
Keď náš nervový systém zapne spínač „bojuj“, fungujeme podľa naučených vzorcov – nie podľa vedomých rozhodnutí. Z týchto reakcií sa nedostaneme tak, že budeme samých seba zahanbovať, šikanovať či trestať.
Jediný spôsob, ako môžeme zmenšiť frekvenciu a intenzitu našich bojovných reakcií, je vytvoriť si bezpečie vo svojej hlave a srdci – vnútorné bezpečie, ktoré náš nervový systém naozaj registruje.
Ak je naša traumatická reakcia „bojuj“, je to preto, lebo náš nervový systém si myslí, že ju potrebuje, aby to prežil. Môžeme sa tomu brániť iba vytvorením bezpečia – ak je možné, tak aj vonku, ale URČITE vo vnútri.
Pomaly a pokojne. Deň po dni.
Dr. Glenn Patrick Doyle