Na základe rozhovorov, ktoré som viedla s mnohými ľuďmi viem, že niektorí sú presvedčení o tom, že Boh môže zmeniť kohokoľvek vrátane tých, čo majú zatvrdené srdce a ničia životy druhých. Pre nich je teda podstatné udržiavať priestor pre zmenu a to aj vtedy, keď ten, čo je týraný, hľadá bezpečie a úkryt pred tyranizujúcim partnerom. Myslím si, že tento prístup je problematický. V tomto článku sa zamýšľam nad tým, prečo je takéto nastavenie škodlivé a to najmä vtedy, ak vychádza od kohokoľvek, kto chce pomáhať ženám v tyranizujúcich manželstvách.
Neutrálny postoj a nejasné stanovisko, pokiaľ ide o bezpečie človeka, je dlhodobo obrovským problémom medzi kresťanmi. Odkaz, ktorý dookola počúvajú týrané ženy (aj muži), znie: „Dôverujme Bohu, že zmení tvojho tyranizujúceho manžela.“ Toto je forma uctievania manželstva, kedy kresťania veria, že najvyšším znakom toho, že Boh pracuje v živote dotyčného je záchrana ich manželstva. Čokoľvek iné než obrat v takomto vzťahu sa považuje za nedobré a preto vôbec neexistujú snahy ukončiť takéto manželstvo ani vtedy, keď je v stávke život týranej ženy (alebo muža).
Komunita kresťanskej viery sa rada zameriava na manželstvá – hádžeme im záchranné lano (alebo si to myslíme) v podobe slov a stratégií, ktoré znejú „bezpečne.“ No hneď potom do miestnosti vypustíme dymovú clonu, čím obeti znemožníme nájsť pomoc, ktorú jej údajne ponúkame.
Keď ľudia hovoria: „Nechajme Bohu priestor, aby pracoval na tomto tyranizujúcom vzťahu“, sú tam prítomné rôzne spôsoby myslenia. Jeden z problémov je neschopnosť oddeliť Božiu „schopnosť“ a ľudskú slobodu voľby. V skutočnosti používanie jasného a zrozumiteľného jazyka neznamená, že Boh nemôže pomôcť ľuďom, ktorí sa zmeniť chcú. Takýto jasný jazyk stojí na strane pravdy. Je dôležité ukotviť sa v pravde, hovoriť konkrétne. Pravda je taká, že Boh nebude ignorovať slobodnú voľbu tyrana. (Existujú rôzne pohľady na slobodnú vôľu človeka, preto majme na pamäti kontext vzťahu. Zdravý vzťah si vyžaduje dvoch spolupracujúcich partnerov.)
Kresťania by mali byť známi tým, že používajú jemnú a súcitnú reč pravdy a pomáhajú ľuďom napredovať s jasným postojom namiesto toho, aby sme ich nechávali v zmätočnej dymovej clone.
Môže sa tyranizujúci partner zmeniť?
Samozrejme, že v manželstve môžeme nechávať priestor na zmenu. Ak sú obaja partneri slušní a mravní ľudia, ktorí sa navzájom milujú, rešpektujú a záleží im na tom druhom a k tomu len potrebujú nejaké zručnosti, stratégie a podporu, aby spracovali bežné manželské problémy, môžeme hovoriť o tom, že na vzťahu sa dá pracovať.
(Poznámka: Majme na pamäti, že aj v zdravých manželstvách zodpovedá každý z partnerov za svoje činy. Každý sa môže meniť a napredovať preto, lebo sa tak rozhodne. Bez ohľadu na to, či je toto rozhodnutie ovplyvnené partnerom alebo nie, je to stále osobné rozhodnutie dotyčného.)
Týranie však nie je to isté ako riešenie bežných problémov v manželstve. Týranie znamená, že vo vzťahu je zakorenený škodlivý vzorec ubližovania. Znamená to, že dotyčný má pocit nadradenosti nad druhým a preto ho môže kontrolovať, manipulovať, podvádzať, klamať, ignorovať, zneužívať a týrať. Nie je to vzťahový problém; je to tyranov problém. Preto nie je zodpovednosťou oboch partnerov riešiť problém týrania. Je to výhradne tyranova zodpovednosť.
Manželské poradenstvo, ktoré zohľadňuje skutočnosť, že obete sa už dlho snažia zachrániť svoje manželstvo a to často na úkor vlastného bezpečia a zdravia, je oveľa hodnotnejšie než poradenstvo zamerané na zachovanie manželstva. Jasná, zrozumiteľná rada, že zachovanie manželstva nie je prvoradý cieľ, je oveľa cennejšia než rada, ktorá sťažuje rozpoznanie toho, čo je v takomto prípade dôležitejšie. Rada, ktorá podceňuje bezpečnosť a zdravie (vrátane duševného a spirituálneho) a nekladie ich na prvé miesto, spôsobuje oveľa viac škody než úžitku.
Počula som rôzne verzie prístupu „musíme nechať priestor Bohu, aby na tom mohol pracovať“. Myslím si, že niektorí ľudia majú pocit, že ak nie je prvoradý priestor na prežitie manželstva, ale je uprednostnený človek, vylučuje sa tým z riešenia Boh a jeho vplyv. Lenže tak to nie je. Podľa takýchto prístupov sa týrané ženy naučia, že „Božia práca“ znamená, že Boh nenávidí rozvod. Zázrakom bude, ak ženy zistia, že Božím zázračným opatrením pre týraných, zradených a opustených je rozvod, ktorý zachraňuje život. „Nechať priestor pre Božiu prácu“ bude naučiť sa, že rodina s jedným rodičom je lepšia než rodina, kde sú síce obaja rodičia, no jeden z nich je tyran. Úžasnou správou bude, že Boh miluje ľudí oveľa viac než inštitúciu manželstva.
Týraní potrebujú počuť dobrú správu, že nie sú povinní zamerať sa na záchranu zdroja ich mučenia a že nemusia živiť nádej na „obnovu“ manželstva, aby boli považovaní za dobrých a verných kresťanov.
To neznamená, že obete nemôžu chcieť zachrániť svoje manželstvo alebo že musia od svojho manžela odísť. Nie, dobrá správa je jednoducho vedieť, že si môžu zvoliť život, aký chcú žiť – že zničujúce manželstvo nepredstavuje všetky možnosti, ktoré majú.
Dobrá správa je pravda. A môže byť prezentovaná spôsobom, ktorý zaisťuje, že týraný partner sa stále môže rozhodovať o svojom živote a svojich rozhodnutiach. Môže byť prezentovaná spôsobom, ktorý neoslabuje realitu toho, čo je týranie, ako pracovať smerom k bezpečiu a celkovému zdraviu alebo koho zodpovednosťou je ukončiť týranie.
Transparentnosť nie je (alebo by nemala byť) o snahe donútiť manželky opustiť svojich manželov, ale o jasnom postoji, že problémom nie je manželstvo ako také, ale človek. A preto človek – tyran – potrebuje pracovať na sebe a táto práca nevyžaduje intímnu blízkosť s obeťou ani jej úsilie.
Nemyslím, že môžeme hovoriť ženám „zaslúžiš si byť v bezpečí“ a zároveň „dovoľme Bohu, aby pracoval na vašom manželstve“ a myslieť si, že si nezapamätá iba ten druhý výrok (a všetok ten tlak). Nemyslím si, že sa dá zároveň udržať jej bezpečie aj manželstvo.
Určite musíme byť citliví, no keď štatistiky uvádzajú že každá piata žena je týraná, manželskí poradcovia by sa mali zameriavať na bezpečie. Ponúkať jasný pohľad na vec neznamená odoberať jej moc rozhodovať sa. Môže sa rozhodnúť, či zostane alebo odíde. Jasný postoj je ako ponuka jemnej prikrývky – nežná prítomnosť pozývajúca ju k novým informáciám a možnostiam slobody a odpočinku. Ona sa môže rozhodnúť, či túto prikrývku odloží. Ale vie, že ju bude mať k dispozícii, keď bude pripravená. Jasný postoj znamená, akoby sa poradcovia pustili do podnikania s jemnými prikrývkami a prestali podnikať s dymovými clonami, ktoré sťažujú nachádzanie jemných prikrývok. Zodpovednosťou tých, ktorí majú hovoriť o tyranizujúcej situácii, nie je ešte viac rozmazávať hranice o výskyte vzorcov týrania a nachádzaní nádeje a uzdravenia.
Ani ja som vždy nevedela to, čo viem teraz. Patrím medzi tých, čo vidia obidve strany. No keď som zistila oveľa viac, než som vedela predtým, s horlivosťou som sa pustila do lepšej práce a nabádam autorov, pastorov a kresťanov všeobecne, aby sa vo svojej práci zlepšili. Obrovským problémom je stále nejasná, nejednoznačná reč. Ak naozaj chceme pomôcť ženám v tyranizujúcich manželstvách, ak chceme brať tyranov na zodpovednosť a vzdelávať svoje spoločenstvá, musíme prestať s neutralitou.
Hovoriť, že žena môže byť v bezpečí a hneď za tým dodať „ale Boh môže tvojho manžela zmeniť“ prestrihuje záchranné lano, ktoré sme jej práve hodili. Lepšie je zamerať sa na skúmanie toho, ako vyzerá bezpečie než na to, ako môže byť manželstvo ešte zachránené.
Opäť hovorím, že ľudia sa môžu zmeniť, ak sa zmeniť chcú. No nikto by nemal byť obetným baránkom. Tyrani sa môžu zmeniť, ak chcú (lenže mnohí sa zmeniť nechcú), ale to neznamená, že ich manželky by mali čakať, kým tá zmena príde. Ani prvá cirkev nepraktizovala takého čakanie – 1 Kor 5:9-13.
Myslím, že manželskí poradcovia by to mali pomenovať veľmi jasne. Bezprostredným záujmom má byť bezpečie pred útlakom a týraním. A dáva to len zmysel, aby sme jej nesťažovali spracovávanie možností, ktoré jej život poskytuje.