Tí, čo prežili traumu, každý deň veľakrát a rôznym spôsobom počúvajú, že sú na omyle.
Vravia nám, že sme na omyle ohľadom toho, čo si pamätáme.
Vravia nám, že sme na omyle ohľadom toho, či to bola „trauma“ alebo nie.
Vravia nám, že naše reakcie sú nesprávne.
Vravia nám, že naše pocity sú nesprávne.
Vravia nám, že v súvislosti s členmi rodiny by „sme sa mali“ cítiť určitým spôsobom – a že určité pocity o rodine jednoducho nie sú v poriadku.
Napokon – je to RODINA. Ako môžeš mať v súvislosti s nimi TAKÉ pocity?
Vravia nám, že „by sme sa mali“ cítiť určitým spôsobom ohľadom cirkvi – že cirkev „si zasluhuje“ náš rešpekt a – doslova – našu zbožnú úctu.
Napokon – je to CIRKEV. Ako SA OPOVAŽUJEME myslieť si o nej to alebo mať ohľadom nej také pocity?
Znovu a znovu a znovu nám vravia rôznymi spôsobmi – priamo aj nepriamo – že to, čo cítime, ako reagujeme a čo potrebujeme, je „nesprávne.“
Môžeme sa diviť, že samovražedné sklony patria medzi najbežnejšie príznaky chronickej komplexnej traumy?
Vravia nám, že VÄČŠINA toho, čo prežívame a cítime, nie je „v poriadku“ – a potom sme kvôli tomu často obviňovaní.
Vravia nám, že máme zvážiť svoj podiel na tom, čo sa nám stalo.
Vravia nám, že máme „odpustiť.“
Vravia nám, že dôvod, prečo tak silno reagujeme na to, čo sa nám stalo je to, že sme „negatívne nastavení“, že zo seba „robíme obeť.“
Tak často nám vravia, že sa mýlime a že je to naša vina, že postupne je pre nás naozaj veľmi ťažké vidieť našu situáciu inak než tak, že je to naša vina a naša hanba.
Kultúra nás obviňuje a zahanbuje za to, čím sme si prešli a ako nás to zasiahlo. Robí to tak preto, lebo ak nesieme vinu za našu bolesť sami, potom kultúra nemusí prehodnocovať svoj vzťah k niektorým vlastným inštitúciám – vrátane rodiny a cirkvi.
Pravda je taká, že v niektorých rodinách sa odohrávajú naozaj hrozné veci. V omnoho väčšom počte rodín než si myslíš.
V cirkevných zboroch sa odohrávajú naozaj hrozné veci. V omnoho väčšom počte cirkevných spoločenstiev než si myslíš.
No mnoho preživších, ktorí zažili veľmi bolestivé skúsenosti vo svojej rodine alebo cirkvi, má problém to priznať, pretože naša kultúra robí všetko preto, aby sa zbavila viny aj zodpovednosti za komplexnú traumu.
Prečo je to dôležité?
Pretože ak sa máme naozaj uzdraviť z komplexnej traumy, musíme prestať obviňovať a zahanbovať samých seba; to je to, čo sme sa tam naučili.
Musíme o sebe prestať pochybovať.
Musíme stáť na svojej strane.
Musíme uznať, nech je to akokoľvek bolestivé, že možno sme nemali a nemáme úplnú kontrolu nad tým, čo sa nám tam stalo.
Dôvod, prečo naša kultúra v takej veľkej miere hádže vinu na obete je to, lebo veľmi veľa ľudí si naozaj nechce priznať, akí sú zraniteľní.
Pravdou je, že KAŽDÝ je zraniteľný voči nátlaku a týraniu – a rodiny a cirkvi majú jedinečnú pozíciu v súvislosti s viktimizáciou a s tým, že im to prechádza.
To sa nám nepáči, preto to popierame. Kultúra je presiaknutá obviňovaním obetí.
Ak sa máme skutočne uzdraviť z traumy, musíme túto kultúru obviňovania obetí dostať z hlavy.
Ak chceme naozaj prevziať zodpovednosť za svoj život a svoje uzdravenie, musíme začať tým, že uznáme, že to nebola naša zodpovednosť.
Ak to čítaš, zrejme ti každodenne hovorili a hovoria, ako sa v súvislosti so svojou traumou a reakciami mýliš.
Ale nemýliš sa.
Nie si šialená.
Stalo sa to.
A bolí to.
Poznačilo ťa to.
Tam začni.
Dr. Glenn Patrick Doyle