V roku 2016 sme mali prvú cirkevnú konferenciu o domácom násilí. Odporúčali sme ju pastorom, vedúcim služby a poradcom, no zistili sme, že väčšinu účastníkov tvorili obete týrania. Keď sa predstavovali, počúvala som veľmi známy príbeh. Niekoľkí z nich hovorili o tom, že potom, ako prežili týranie, ho zažívali opätovne zo strany svojho cirkevného zboru.
Jedna žena povedala, že úplne opustila cirkev potom, keď nahlásila týranie a odišla od manžela. Ten patril medzi vedúcich cirkevného zboru a ostatní uverili jemu – a to aj vtedy, keď im predložila dôkazy. Keď nazbierala dostatok odvahy a požiadala o pomoc, obvinili ju – podľa cirkevného zboru znesväcovala posvätnú inštitúciu manželstva tým, že od manžela odišla. Odvtedy do nijakej cirkvi nevkročila. Počúvala kázne cez internet či rádio, no už sa bála veriť kresťanom. Na konferencii boli ďalší účastníci, ktorí zažili podobný príbeh, no väčšina z nich si našla iný zbor a neopustila cirkev úplne. Nedokážem vám povedať, koľkokrát som počul obdobný príbeh.
Prečo si cirkvi tak často viac vážia inštitúcie ako ľudí?
Je zrejmé, že toto je častá téma medzi nábožensky založenými ľuďmi. Ježiš často urážal chápanie náboženských vodcov o sobote. V ich očiach toto chápanie neustále porušoval, no on im odpovedal, že „sobota bola stvorená pre človeka, nie človek pre sobotu.“ Inými slovami: keď Boh niečo ustanoví, je to z lásky k jeho ľudu. No my sa príliš často správame zákonícky a povyšujeme inštitúcie nad tých, ktorých majú tieto inštitúcie žehnať, obdarovávať. Bol to problém aj v starobylom Izraeli: „Povedz domu Izraela: Takto vraví Pán, Hospodin: Poškvrním svoju svätyňu, vašu pyšnú pevnosť, čo je najvzácnejšie vašim očiam a po čom túži vaša duša. Vaši synovia i vaše dcéry, ktorých ste zanechali, padnú mečom“ – Ez 24:21.
Je zaujímavé, že keď Boh dovolil, aby Izrael znášal dôsledky svojho hriechu, dokonca zničil svoju vlastnú svätyňu. Presne tá vec, ktorú ustanovil ako posvätnú a cennú, bola úplne znesvätená. Ako rodič viem, že vychovávať deti môže byť veľmi ťažké – niekedy ma to bolí rovnako ako ich. Takto to vnímal aj Boh. Nemohol ďalej len tak sedieť a sledovať ich sebadeštruktívne smerovanie a jediným liekom boli prísne dôsledky, pretože nimi nezatriaslo nijaké varovanie. Zmenili jeho posvätnú svätyňu na modlu a výsledkom bolo to, že Boh dovolil, aby bola zničená. Jemu oveľa viac záleží na oddanosti než na akejkoľvek inštitúcii. Zdá sa, že moderná cirkev má svoju vlastnú sadu modiel a manželstvo je na jej vrchole. Keď dovolíme, aby sa dobrá vec, ktorú ustanovil Boh, stala dôležitejšou než sú tí, pre ktorých bola ustanovená, aby ich život obohacovala, uniká nám podstata Božieho srdca. Pripomína mi to posvätné kravy v Indii. Ľudia tam dennodenne umierajú od hladu, kým zdroj ich potravy si bez úžitku vykračuje dookola. V modernej cirkvi sa manželstvo stalo niečím podobným, čím bola sobota pre náboženských vodcov Ježišovej doby. Áno, manželstvo je úžasné, no keď sa jeden z partnerov rozhodne túto zmluvu porušiť, môže sa stať zdrojom ubližovania a nie požehnania. Nehovorím, že by sme sa nemali pokúšať zachrániť zlyhávajúce manželstvá, no keď to nie je možné, nikdy nesmieme nikoho odsudzovať za to, že odišiel zo situácie, ktorá ho ničila.
Bohu záleží oveľa viac na ľuďoch ako na inštitúciách – aj na tých, ktorých ustanovil On sám. Zákonníkom záleží viac na inštitúciách, aj keď v nich ľudia hynú. Moje srdce žiali nad množstvom obetí, ktoré vyhľadali našu pomoc potom, čo ich cirkevné zbory odmietli. Keďže v týchto zboroch mali menšiu hodnotu ako manželstvo, mnohí opustili aj ďalšiu inštitúciu – cirkev – ktorá mala byť pre ich zranenú dušu liekom.
SACRED COWS IN THE CHURCH: When Churches Elevate Marriage Over Lives – Called To Peace Ministries