Svetlá stránka hnevu pri uzdravovaní sa z traumy

Za to, že sa cítiš nahnevaná, sa nikomu nemusíš ospravedlňovať. V skutočnosti sa za žiadny pocit nemusíš nikomu ospravedlňovať. O svoje pocity nežiadame. Prežívame ich. Veľmi často odrážajú naše vnútorné chápanie toho, či je niečo „za nás“ alebo „proti nám“; či je to bezpečné alebo nebezpečné. Skutočnosť, že náš nervový systém registruje niečo ako bezpečné alebo nie bezpečné nie je odrazom toho, akí sme alebo aké máme priority a hodnoty. Pocity sú – podobne ako traumatické reakcie – prevažne reflexy.

Kognitívna terapia zdôrazňuje to, že naše pocity sú často odrazom našich myšlienok a presvedčení a to je pravda, no potrebujeme rozumieť, že tieto myšlienky a presvedčenia sú len zriedkavo vedomé alebo zvolené. Väčšinou fungujú ako autopilot, ktorý je určený naším stavom. Veľa z vás, ktorí to čítate, ste v stave, kedy prežívate pocity viny za to, čo cítite, obzvlášť za hnev. Boli sme nastavení tak, že sme nadobudli presvedčenie, že „nemáme právo“ sa hnevať – za žiadnych okolností. Boli sme nastavení veriť tomu, že hnev prežívajú alebo prejavujú iba zlí a deštruktívni ľudia. Boli sme nastavení veriť tomu, že hnev je nepriateľom emocionálneho napredovania a pokoja. Boli sme nastavení veriť tomu, že hnev je prejavom nezrelosti, čo vedie k tomu, že sme zlí. Nič z toho nie je pravda. Nie v celej podstate. Nie v každom čase a pre každého.

Hnev je normálna ľudská emócia. Jediný dôvod, prečo existuje je to, že bol vybratý v určitom bode našej evolučnej histórie, čo znamená, že predstavuje hodnotu prežitia. Za najlepších okolností nám poskytuje energiu a zameranie, ktoré potrebujeme, aby sme chránili seba, svojich blízkych a svoje zdroje. Často je prvým krokom k tomu, aby sme sa dokázali vydriapať z emocionálnej jamy depresie. A môžem vás uistiť, že je často neoceniteľnou súčasťou uzdravovania sa z traumy a závislosti. Za to, že sa hneváme, sa nepotrebujeme ospravedlňovať. To je emocionálny reflex. Každá ľudská bytosť sa niekedy hnevá. Môžeme sa rozhodnúť, že sa ospravedlníme za to, ako sme pocity hnevu vyjadrili – no to je celkom odlišné od toho, keby sme sa ospravedlňovali za samotnú emóciu hnevu.

Videl som, ako preživší začali v uzdravovaní napredovať až potom, keď sa dostali do kontaktu so svojím hnevom. Môžem vám povedať, že na mojej vlastnej ceste uzdravovania by som niektoré pozitívne veci jednoducho nebol urobil, keby som sa najprv nebol poriadne nahneval. Keď sa nahneváme na tých správnych ľudí, situácie a inštitúcie, svet sa zmení.

Nahnevať sa je často prvý reálny krok k tomu, aby sme vzali určitých ľudí a situácie na zodpovednosť za spôsobenú bolesť. Uzdravovanie z traumy od nás žiada, aby sme odmietli démonizovať to, kto sme a čo cítime. Nemusíme byť nadšení z toho, že sa niekedy hneváme – a to je v poriadku. Ani ja nemám rád tie pocity hnevu. Hnev obyčajne existuje preto, lebo sa stalo niečo, čo sa stať nemalo. No odolajme tlaku stigmatizovať svoj hnev. Odolajme tlaku popierať ho alebo ho odmietať. Privlastnime si ho. Je to naozaj dôležité – a pri uzdravovaní z traumy naozaj veľmi prospešné.

Dr. Glenn Patrick Doyle