„Nevedela som, že to, ako sa mama so mnou rozprávala, nie je spôsob, akým sa rozprávajú iné matky so svojimi dcérami. Bola som jedináčik a jej neustála kritika a zhadzovanie spôsobovali, že som mala zo seba hrozný pocit a dvojnásobne som sa snažila jej vyhovieť. Nadovšetko som chcela, aby bola so mnou spokojná. Mala som asi 30 rokov, keď som si uvedomila, že na tom, ako so mnou rozpráva, nie je nič normálne. Niežeby mi to pomohlo, pretože aj napriek tomu som sa stále snažila, aby bola so mnou spokojná. Mám 50 a stále sa usilujem uzdraviť sa.“ Aileen
Dopad verbálnej agresivity a týrania sa v našej kultúre veľmi neberie do úvahy a je odsúvaný nabok. Zdá sa, že existuje nejaká nepísaná dohoda, že takéto týranie sú „iba slová“. No vedecké poznatky to kategoricky popierajú a to najmä v ohľade na deti, ich vyvíjajúci sa mozog a trvalé následky slovného týrania.
Čo vie veda
„Vedela som, že biť niekoho je zlé. No pokiaľ ide o slovné týranie, nikdy som o ňom nerozmýšľala, či je normálne alebo nie – ani mi nenapadlo, že to, čo sa deje, je tyranizovanie. Myslím si, že môj obranný mechanizmus tieto veci zámerne potláčal. Vedela som len to, že sa nikdy nesmiem hnevať. Vedela som, že niečo nie je v poriadku, no nikdy mi nenapadlo hovoriť o tom s učiteľom. Čítala som veľa kníh o ľuďoch, ktorí boli hrdinami, pretože som chcela byť ako oni.“ Joelle, 39
Ak veda niečo vie, potom je to fakt, že „to zlé je silnejšie než to dobré“, ako uvádza Roy Baumeister a jeho kolegovia v titule svojho článku. Ľudia sú zostrojení tak, že venujú oveľa viac pozornosti potenciálne nebezpečným či negatívnym možnostiam. Dôvody sú celkom jasné – tieto informácie si ukladáme v tej časti mozgu, ktorá je oveľa viac prístupná. Registrovanie potenciálne nebezpečných hrozieb a ich udržiavanie pri živote a v pamäti bolo kľúčom pre prežitie prvých ľudí a naše súčasné mozgy nie sú iné. To sa týka aj slov: Oveľa intenzívnejšie a rýchlejšie reagujeme na kritiku ako na pochvalu a zraňujúce komentáre si pamätáme oveľa presnejšie než komplimenty. To sa vzťahuje na deti rovnako ako na dospelých.
Z tohto pohľadu nie je prekvapujúce – najmä kvôli tomu, že negatívne a pozitívne udalosti spracovávame cez dva odlišné systémy – že to pozitívne nevymaže to negatívne. Slová sú stále zraňujúce, aj keď máš jedného milujúceho rodiča, ktorý používa láskavé slová a druhého, ktorý je verbálne agresívny a tyranizujúci. Ann Polcari a jej tím to potvrdili na štúdii, ktorej cieľom bolo zistiť, či láskyplné správanie jedného rodiča môže nejakým spôsobom ochrániť dieťa pred poškodením, spôsobeným verbálne agresívnym rodičom. Ešte zásadnejšie je zistenie, že ak rodič, ktorý je verbálne tyranizujúci, začne neskôr prejavovať láskavé správanie, dopad tohto týrania sa nezlepší. Zlé je silnejšie ako dobré.
Tieto zistenia popierajú spôsob, ktorým radi rozmýšľame o negatívnych veciach v živote. Radi veríme tomu, že dobrom sa dá vyvážiť zlo, takže pre mnohých z nás je šokujúce, že táto skutočnosť nemá žiadne vedecké podloženie. V skutočnosti mnohé štúdie – vrátane štúdie Johna Gottmana o pozitívnej a negatívnej interakcii medzi partnermi – uvádzajú pomer 5:1, čo znamená, že aby sa znížil dopad jednej zlej skutočnosti, je k tomu potrebných päť dobrých vecí. Mimochodom, to neznamená, že sa negatívna spomienka vymaže; tieto spomienky sú trvalé.
Istá štúdia, do ktorej bolo zapojených asi 2000 dospelých vo veku okolo 60 rokov zistila, že keď rozprávali svoj životný príbeh, na svoje bolestivé udalosti si spomínali celkom odlišne – aj keď už ubehlo dosť veľa času odvtedy, čo sa to udialo – s výnimkou traumy, ktorú zažili v detstve. Výskumníci prišli k záveru, že starší dospelí vnímali pozitívne udalosti ako centrálnu záležitosť svojho života najmä kvôli kultúrnym normám, no negatívne udalosti boli vnímané tiež ako centrálne alebo zlomové kvôli s nimi súvisiacimi zručnosťami na prežitie a emocionálnej záťaži.
Slovné týranie mení vývoj mozgu
Práca Martina A. Teichera a jeho kolegov ukázala, že ľudský mozog je vysoko adaptabilný. Cieľom u detí je prispôsobiť sa akémukoľvek prostrediu, v ktorom žijú, aby neboli v neustálom stave stresu. Keď sa dieťa narodí do bezpečného, podnetného a zdravého prostredia, jeho mozog sa vyvíja normálne; keď sa narodí do prostredia, ktoré ho nepodporuje alebo je voči nemu nepriateľské, nie je to tak. Štúdie ukazujú, že rôzne časti mozgu ovplyvňujú nepriateľské situácie – patrí medzi ne aj časť spájajúca obidve hemisféry „corpus callosum“ (riadi prenos motorických, senzorických a kognitívnych informácií medzi mozgovými hemisférami), ďalej hippocampus (časť limbického systému, ktoré reguluje emócie) a frontálny kortex (kontroluje myšlienky a rozhodovacie procesy). Táto informácia je dosť desivá, no takisto neodškriepiteľná.
Štúdia, ktorú viedol Akemi Tomado, ukazuje na štrukturálne zmeny v šedej kôre, keď došlo k verbálnemu týraniu. Vďaka MRI už otázka, či slovné týranie mení fungovanie mozgu, nie je spochybniteľná: Bezpochyby vieme, že toto týranie za sebou zanecháva konkrétne stopy.
Blízke spojenie medzi fyzickou a emocionálnou bolesťou
Ľudia dávno tušili, že medzi fyzickou a emocionálnou bolesťou existuje určitá spojitosť – odráža sa to aj v našom jazyku. Hovoríme, že máme zlomené srdce, emocionálne modriny alebo sme sa urazili do krvi. Veda znova ukazuje, že toto spojenie nie je metaforické, ale skôr doslovné.
Štúdie ukazujú, že obvody, ktorými prechádza fyzická a emocionálna bolesť, sú rovnaké. Experiment, ktorý robila Naomi L. Eisenberger ukázal, že sociálne odmietnutie aktivovalo rovnaký nervový okruh ako fyzická bolesť. Ethan Kross a jeho kolegovia demonštrovali komplexnosť tohto spojenia na experimente, ktorý používal MRI, kde sa ukázalo, ktoré oblasti mozgu sa „rozsvietili“, keď sa človek, ktorý nedávno zažil odmietnutie partnerom, pozrel na jeho fotografiu a keď bolo do jeho predlaktia aplikované škodlivé množstvo tepla. V obidvoch prípadoch boli aktivované úplne rovnaké nervové okruhy. Sociálne odmietnutie bolí – a to doslova. A slovné týranie je sociálne odmietnutie vyjadrené jazykom.
Psychický dopad slovného týrania
V živote istej ženy sa slovné týranie a gaslighting začali veľmi skoro, no eskalovali ešte viac, keď sa stala viac nezávislou. Svoje vnímanie tejto skutočnosti opisuje takto:
„Som na seba veľmi kritická a príliš citlivá. Mám veľmi zlý, takmer dysmorfný sebaobraz, aj keď som celkom úspešná. Neustále analyzujem zámery druhých, pretože očakávam odmietnutie. Nie som veľmi spoločenská a viem byť veľmi negatívna. Rozmýšľam, či nevyhľadávam depresívne pocity – mám rada melancholické piesne a príbehy. Jeden z mojich najväčších strachov a motivátorov je to, že nie som dostatočná pre niekoho, na kom mi záleží.“
Táto žena trpí precitlivelosťou na odmietnutie a nízkym sebavedomím, má väzbu typu úzkostný/zaujatý štýl, je náchylná si všetko neustále v hlave prehrávať a tiež má depresívne sklony – a všetko toto existuje aj napriek tomu, že v živote je úspešná. Zďaleka nie je sama a je na nej zrejmý trvalý dopad slovného týrania v detstve. Ak chceš trochu pochopiť, ako týranie doživotne ovplyvňuje život človeka, jeho sebavnímanie a myšlienkové procesy, predstav si skalu, ktorá trčí z vody a cez ktorú sa táto voda prelieva a „trhá“ ju. Dopad slovného týrania spôsobuje hlbokú emocionálnu bolesť. Vo väčšine prípadov je to stály vzorec opakujúceho sa správania, takže okrem cyklu bolesti sa u daného dieťaťa rozvíjajú mechanizmy na prežitie, z ktorých mnohé sú maladaptívne.
Slovne týrané dieťa sa môže proti bolesti ozbrojiť, čo iba zmenšuje jeho už aj tak poškodenú schopnosť zvládať negatívne emócie a uspokojiť sa. Bábätká sa učia samoregulácii a utíšeniu vďaka zdravému vzťahu s rodičmi, no u slovne tyranizujúceho rodiča to nepripadá do úvahy. Dieťa v jeho starostlivosti je neustále zaplavované pocitmi, ktoré ešte viac ohraničujú rozvoj jeho emocionálnej inteligencie – sady zručností, ktoré vedia rozpoznávať emócie a spracovávať ich. Kvôli pokračujúcej verbálnej agresivite je pre dieťa ťažké rozlišovať svoje pocity a vedieť, či sa bojí, či prežíva hanbu, bolesť alebo hnev.
A nakoniec – zvnútornenie týchto odkazov – týchto ponižujúcich, nadmieru kritických a zahanbujúcich slov a fráz – zmení osobnosť človeka, jeho sebavnímanie, sebaúctu a správanie. „Sebakritika“ – výraz, ktorým sa to často označuje – znie príliš neškodne, no v skutočnosti v sebe nesie nebezpečnú sebanenávisť a môže prejsť až do extrému. Je to návyk, kedy je myseľ zvyknutá pripisovať každý nezdar charakterovým chybám, čo vedie k záveru: „Zlyhala som, lebo som príliš hlúpa, bezcenná alebo čokoľvek podobné“ alebo „Niet divu, že odišiel. Kto by ma naozaj mohol milovať?“
Slovné týranie a rodinné dynamiky
Slovné týranie a agresivita sa nedejú vo vzduchoprázdne – zamorujú rodinnú studňu a prameň, ktorý ju sýti. Dospelí, ktorí prežívali slovné týranie v detstve, často rozprávajú príbehy o tom, ako sa k tomuto týraniu pripojili aj ostatní súrodenci a šikanovali ich. Opisujú otcov, ktorí tam stáli a mlčali, keď ich matka neustále ponižovala a vyčleňovala.
Tom, ktorý má 66 rokov hovorí, že mu to trvalo veľmi dlho, kým si uvedomil, že nie všetky rodiny sú takéto. Vyrastal s rodičmi, ktorých opisuje ako „svätých na ulici“ – voči vonkajšiemu svetu sa správali príkladne, no doma to boli diabli. To je, mimochodom, veľmi bežné, pretože slovné týranie je rodinné tajomstvo a ak sa na to príde, ľahko sa to dá ospravedlniť tým, že dieťa jednoducho potrebuje určitú „disciplínu“ alebo „nápravu“. Tomov otec bol násilník a jeho starší brat ho šikanoval fyzicky aj emocionálne. No najhoršie zvládal svoju matku, pretože jej agresivita bola skrytá:
„To, ako sa správal môj otec spôsobilo, že som precitlivelý na násilie. To, čo robil môj obrat, bolo horšie v tom, že vo mne vyvolávalo bezmocnosť tvárou v tvár nielen násiliu, ale aj arogantnému ponižovaniu a agresívnemu zhadzovaniu, keď som cítil, že nie som dostatočne silný. Bál som sa a bol som vystrašený, bojazlivý. Tým, že správanie matky bolo viac nenápadné – že tam nebol náznak fyzického násilia ani zvýšený hlas, no vždy tam rola rozhorčenosť a nástojčivosť – všetko toto vo mne zanechalo hlboký pocit zrady a opustenia, čo prežívam neustále.“
Rodič, ktorý má záľubu v kontrolovaní, často používa slovné týranie proti jednému dieťaťu ako prostriedok manipulácie ostatných detí, ktoré následne môžu tohto súrodenca šikanovať, aby pred verbálnou agresivitou ochránili seba, aby sa dobre cítili alebo si získali priazeň rodičov.
Keď je slovné týranie skombinované s gaslightingom – keď rodič niečo povie a potom to poprie, čím dieťa núti, aby zvážilo, či vníma realitu alebo je „šialené“ tak, ako to tvrdí rodič – jeho dopad je extrémne toxický a zničujúci.
Uzdravovanie zo slovného týrania, ktoré sa udialo v detstve, v dospelom veku
„Uzdravovanie je proces. Povedala by som, že dnes prežívam väčšinou dobré dni, keď si uvedomujem, že je to hlas mojej matky, ktorý spôsobuje negatívne hlasy v mojej hlave a nie je to realita. Uzdravovanie trvá dlho. Niekoľko rokov som chodila na behaviorálnu terapiu a každé sedenie mi pomohlo uvedomovať si hĺbku týrania. Skutočne som verila tomu, že každá rodina je ako naša – až kým som sa vo veku 39 rokov neprebudila a uvedomila si, že sa musím dostať ku koreňom môjho stresu. Na terapii som nerada hovorila o mame, pretože som na ňu nechcela minúť ani kúsok energie, no keď som to urobila, stavidlá sa otvorili a poradkyňa mi pomohla uvedomiť si, že moja mama ma týrala.“
Prvý krok v uzdravovaní zo slovného týrania, ako to ujasňuje toto svedectvo 46-ročnej ženy, je rozpoznanie, že sa to skutočne dialo. To je často z mnohých dôvodov zložité, vrátane toho, že si našu domácnosť „normalizujeme“, stále chceme mať vzťah s rodičom/rodičmi, prijali sme kultúrne vnímanie, že slovné týranie nie je zničujúce atď. Dobrá správa je, že s pomocou a podporou sa táto zvnútornená, dookola prehrávaná správa môže vypnúť a môže byť nahradená nie len potvrdzujúcou a podporujúcou správou, ale takou, ktorá skutočne odráža to, kým naozaj si.
Copyright© 2016 Peg Streep
The Enduring Pain of Childhood Verbal Abuse | Psychology Today