Pri uzdravovaní sa z traumy sme veľmi často konfrontovaní s problémami a konfliktami obklopujúcimi našu základnú identitu. Mnohí, čo to čítajú, možno majú pocit, že dokonca ani nemajú žiadnu osobnú identitu. Zakaždým, keď píšem o tom, že keď niečo „uzdravíme“, je to naše skutočné ja, veľa ľudí to komentuje slovami: „ja ani neviem, kto je moje ja.“ To je súčasť toho, čo nám spôsobuje týranie, zanedbávanie a iné druhy traumy – zmätok ohľadom toho, kto sme. Zdá sa, že v niektorých prípadoch nás trauma celkom okradne o to, kým sme.
Mnohí z tých, čo prežili traumu, tým prejdú v režime „prispôsob sa/zaliečaj sa“ – v extrémnej forme „páčenia sa“ druhým. Každý, kto to robí, ti povie aké je ľahké stratiť sa v tom. Doslova sa stávame takým človekom, akým si myslíme, že nás chcú tí druhí mať.
Iní to prejdú v móde „zmrzni“ alebo „uteč“ – ani jedno z toho nám nedovoľuje byť tým, kým sme, prísť na to, čo vlastne chceme, rozvíjať svoju osobnosť, záujmy alebo hodnoty. A, samozrejme, keď sme stratení v reakcii „bojuj“, takmer všetok zmysluplný osobný rozvoj sa zastaví – pretože všetky svoje zdroje musíme zasvätiť buď tomu, že vyhráme alebo nebudeme zničení.
Na druhej strane – veľmi bežná traumatická reakcia disociácie nás často doslova núti odstrihnúť sa od seba – necítiť sa v prítomnosti, necítiť sa byť reálny, necítiť sa byť v spojení so sebou samým ani so svojím okolím.
Môžeme sa potom diviť, že mnohí z nás prechádzajú traumou s pocitom, že nemáme žiadnu identitu? Mnohí ten pocit opisujú tak, akoby celá ich „osobnosť“ bola iba zbierkou traumatických reakcií – a nie je ťažké rozumieť tomu, prečo je to tak. Keď sme celkom pohrúžení do toho, aby sme to vôbec prežili, jednoducho nemáme čas, priestor ani bezpečie rozvíjať to, kým naozaj sme.
Teraz sa rýchlo presuňme do prítomnosti – tu sme, pracujeme na uzdravovaní z traumy a prvý raz si kladieme zmysluplné otázky o tom, kto sme a na čo sme tu. Pre mnohých z nás to vôbec nie sú jednoduché otázky. Dokonca to v nás môže vyvolávať úzkosť. U mnohých môžu vznikať pocity a obavy, že budeme kritizovaní, vysmievaní, ignorovaní či vylúčení – pretože presne toto sa „vtedy“ dialo stále dookola. Iným môže táto konkretizácia našej osobnej identity pripadať ako nejaký trik – akoby jediný dôvod, prečo by nás niekto žiadal, aby sme definovali a upresnili, kto sme, bolo to, aby na nás mohli útočiť alebo nami manipulovať. Naša osobná identita je integrálnou súčasťou nášho uzdravovania sa z traumy. Prečo? Pretože to je to, kým sme a o čom je náš život – naša osobnosť a naše hodnoty – celé to dáva pri uzdravovaní sa z traumy odpoveď na otázku „prečo“. A táto otázka zároveň odpovedá na otázku: prečo zostať nažive.
Prísť na to, kým sme a o čom je náš život, začína rozmýšľaním o tom, čo máme radi. Aké máme radi knihy. Aké máme radi básne. Aké máme radi programy. Akú máme radi hudbu. Už som písal o tom, ako sa tí, čo prežili traumu, dokážu pripútať k zábave a médiam – a toto je jeden z dôvodov: keď si vyrastal v týraní a zanedbávaní, často to boli práve knihy, programy, hudba či iná zábava, ktorá nám poskytovala jedinú príležitosť uvažovať o tom, kto sme a ďalej túto otázku rozvíjať.
Teraz v uzdravovaní môžeme použiť naše obľúbené veci k tomu, aby sme vedome a zámerne formovali to, kto sme. Nechápte ma zle: veci, ktoré máme radi, sú len začiatočným bodom, ale je to dôležitý bod. Pozri sa na veci, ktoré sa ti páčia, potom odstúp a polož si otázku: Keby všetko, čo som vedel o tomto človeku bolo to, že má rád tieto veci – že je veľmi spojený s touto hudbou, týmito knihami, týmito postavami alebo týmito programami – čo by mi to o ňom prezradilo?
Pomaly, ale isto prichádzame na to, kým sme. Kým chceme byť. Kým sme mali byť.
Pomaly, ale isto sa zbavujeme „ich“ predstáv, názorov a požiadaviek na to, kým „by sme mali byť.“
Pomaly, ale isto si uvedomujeme, že tvorenie seba, možno dokonca od samého základu, je v skutočnosti jedna z najlepších vecí na uzdravovaní.
Začať od nuly môže byť premáhajúce. No môže to byť aj tá najlepšia vec, akú sme kedy urobili… nový život v uzdravovaní.
Dr. Glenn Patrick Doyle