Naša kultúra sa rada tvári, že naša zraniteľnosť voči traume a naše uzdravovanie z nej je záležitosťou „charakteru“. Neustále počúvame, že sa o nich diskutuje ako o „odolnosti“ a „rozhodnutí“. Populárne médiá radi šíria príbehy o ľuďoch, ktorí prežili hrozné situácie vďaka tomu, že majú „hrdinské“ kvality. Nechápte ma zle – ľudia, ktorí znášajú traumatické situácie, majú často hrdinské kvality. Často sú aj odolní (hoci takmer každý preživší, s ktorým som kedy pracoval, tento výraz nenávidel). No zraniteľnosť voči traume NIE JE o charaktere – rovnako tak nie je ani uzdravovanie z traumy. Väčšina preživších nemá na výber, či bude alebo nebude „odolná“. Je to slovo, s ktorým sú spojení potom, čo to prežili – no nie je to tak, že si sadli a rozhodli sa, že budú „odolní“. Všetko, čo vedeli, bolo to, čo vedeli – museli robiť to, čo museli, aby to prežili. Nikdy nemali na výber NEBYŤ odolní. Svet sa na niektorých preživších môže pozerať a nazývať ich „hrdinami“ – no väčšina z nich robila to, čo MUSELA, aby prežili a ochránili ľudí a domácich miláčikov, ktorých milovali.
Ak si bola zranená posttraumatickým stresom, nie je to preto, lebo si bola „slabá“ alebo si mala nedostatočný „charakter“.
Ak vo svojom uzdravovaní z traumy zápasíš, nie je to preto, lebo ti chýba „pevná vôľa“ či „odhodlanie“.
Trauma je strašná a uzdravovanie z nej je veľmi komplikované a často bolestivé. To je realita. Asi len niekoľkí z nás si sadli a urobili rozhodnutie o tom, ako to ideme prežiť a vydržať. Väčšina z nás to v danom čase ani neregistrovala ako „traumatické“. Bolo to pre nás normálne.
Neuvedomovali sme si veci, ktoré robil náš nervový systém, aby to vykompenzoval.
Neuvedomovali sme si cenu, ktorú budeme musieť nakoniec zaplatiť za prispôsobenia, ktoré sme robili, aby sme to prežili.
Ako odborník na traumu môžem potvrdiť, že počas svojej kariéry som ako terapeut videl oveľa viac odvahy, než som si kedy myslel, že uvidím – a tiež vám môžem povedať, že z duše nenávidím, keď považujeme „odvahu“ za niečo, čo nás cez traumu prenesie. Mnohí z nás nemali na výber – MUSELI byť odvážni.
Pre mnohých z nás táto „odvaha“ bola za cenu chronickej, identitu zničujúcej disociácie.
Pre mnohých preživších sú SKUTOČNÝM testom odvahy roky, ktoré nasledujú POTOM, čo sme boli traumatizovaní. Pretože – nemýľte sa: zaviazať sa uzdravovaniu z traumy si vyžaduje odvahu.
Uzdravovanie z traumy je neistý, nelineárny proces. Aj so všetkým, čo o traume a uzdravovaní vieme, je veľmi veľa toho, čo NEVIEME.
Rád podporujem ľudí v ich uzdravovaní z traumy – sčasti aspoň preto, lebo sám som na ceste uzdravovania z VLASTNEJ traumy a závislosti – no ani ja vám nemôžem určiť časové hľadisko, kedy sa to zlepší. Jedinou zárukou pri uzdravovaní z traumy je to, že nijaké záruky neexistujú. Zobudiť sa a zostať na ceste uzdravovania AJ NAPRIEK skutočnosti, že neexistujú žiadne záruky – TO si vyžaduje odvahu. Najmä keďže v určitom bode sa musíme vzdať chronickej disociácie ako stratégie na prežitie.
Ohromuje ma odvaha, ktorú vidím každý deň.
Je mi cťou, že môžem byť súčasťou cesty uzdravovania ktoréhokoľvek človeka.
No nič z toho nie je o charaktere.
Je to o poznatkoch, zručnostiach a filozofii. Uzdravovaniu sa UČÍME. Učíme sa, ako to robiť.
A ROZHODUJEME sa to robiť – deň po dni, hodinu po hodine, minútu po minúte.
Tí, ktorí sú v uzdravovaní úspešní, nedosahujú úspech preto, lebo sú lepší, morálnejší či odvážnejší. Je to preto, lebo zostávajú na ceste a vracajú sa k základom. V tom je tá „čarovná formulka“.
Dr. Glenn Patrick Doyle